rómske listy 3/2014

Lačhe amala, e vrama ke amende doje-khe ďiveseha doanel pašeder o avrikidi-pena. Paťav, kaj pal kada but den duma the amare Roma, save roden o drom, sar te kerel e lačhi buťi preko Roma, no the prekal o themos kaj dživas. Doavel e vra-ma, kana jekhvar telo štar berša peske šaj the amen o Roma kidas avri le manušen, savenge paťas, vaš save ačhas, saven ka-mas te poľumidel upreder, kaj vaš amenge te phenen čačutno lav, the te keren lačhi čačutňi buťi. But mangavno hin, te džal

ko avrikidipena. Merkinen pre oda, kana tumenge vareko diľiňarkerela o šere, kana tumenge pale savoro solacharkerna, kana tumen kamena varesoha te cinel. Nabike-nen tumari voďi, nabikenen tumari goďi, naden pes te diľiňarel. Merkinen pre ajse manuša, so tumen avrenge bikenen sako štar berša. Kampel te duminel pre oda, kaj kana bikenena akana peskero hangos, bi-kenen pale štar berš peskere dživipnaha. Šaj el, kaj jekh ďives chaha pijaha, no paľis štar ďives bokhaľuvaha, the rovaha pre

oda so kerďam, vaj nakerďam. Len pes-keri manušikaňi zor andre peskere vasta, the goďaha den o hangi olenge, kaske paťan. Olenge, andre save menk hin paťiv, lačhipen, the goďi. Kada hin but važno akana prekal amende, kaj te na amendar asan, hoj nadžanas pes te sphandel aňi paš peskere pharipena. Nabešen khere, no džan u phenen so kamen, den o hangos u avka sikaven, sar kamen dureder te dži-vel. Savoro hin akana andre tumare vasta! O Del amenca! Jarmila Vaňová

Ilustračná fotografia: Kristína Magdolenová

Rómske LisTY32014

Rómske listy 3 / 20142

JaroVnice – Od začiatku novembra začnú v obci Jarovnice fungovať rómske občianske hliadky. Tie postupne pribud-nú na celom Slovensku a ich úlohou bude monitorovať a zabezpečovať poriadok i bezpečnosť ľudí v obciach s margina-lizovanými skupinami obyvateľov. Na rómske občianske hliadky je na celom Slovensku vyčlenených 10 miliónov eur a pre Jarovnice 300 000 eur. Pochádzajú z európskych zdrojov. V Jarovniciach takto celkovo pribudne 21 pracovných miest. Prácu dostanú na jeden rok a zarobiť by si mali minimálnu mzdu. Očakáva sa, že tí, ktorí v hliadkach uspejú, by neskôr mohli nastúpiť do policajného zboru ako jeho zamestnanci. Jarovnice majú v súčasnos-ti 6 180 obyvateľov z toho 950 Nerómov. Na obecnom úrade momentálne pracuje 21 zamestnancov, po spustení projektu sa ich počet zdvojnásobí.

BratislaVa – Vyše osemdesiat róm-skych vysokoškolákov zo Slovenska zís-kalo tento rok štipendium od medziná-rodnej nadácie Roma Education Fund (REF). Medzi štipendistami REF sú budú-ci právnici, ekonómovia, umelci, inžinieri, lekári, ako aj zástupcovia mnohých iných profesií. Štipendium študentom nie je ude-ľovaná automaticky, musia vyhovieť veľmi prísnym kritériám, medzi ktorými sa kla-die hlavný dôraz práve na študijné výsled-ky. V rámci odbornej diskusie s expertmi na rómsku tému mali študenti možnosť sa podeliť o svoje skúsenosti a problémy. REF ročne podporí v šestnástich kraji-nách strednej a východnej Európy vyše 1 500 študentov, a za desaťročie progra-mu RMUSP podporilo spolu približne 15 000 rómskych študentov.

BratislaVa – Ľudské práva bude mať od januára 2015 na starosti minister spra-vodlivosti Tomáš Borec. Potvrdil to pre médiá šéf diplomacie Miroslav Lajčák, pod ktorého rezort spadala oblasť ľud-ských práv od roku 2012. Zmenu vítajú aj ľudsko-právni aktivisti. (r)

K R ÁT KO

Košice – Bezplatné letenky pre Rómov do Bruselu či sterilizácia rómskych žien. To je ponuka, ktorú dáva košickým Ró-mom strava Sedem statočných. Pred-volebné plagáty lídra regionálnej strany 7 statočných Vladimíra Gürtlera (42) v Ko-šiciach preveruje polícia. Manažér riade-nia spoločností v krízovom stave a advokát kandiduje v novembrových komunálnych voľbách do mestského zastupiteľstva za Lunik IX.

„Vyšetrovateľ začal trestné stíhanie vo veci zločinu podpory a propagácie skupín smerujúcich k potlačeniu základných práv

a slobôd,“ potvrdil hovorca košických po-licajtov Alexander Szabó.

Gürtler ponúka na straníckych plagá-toch sterilizáciu pre rómske ženy za úplatu a za sľub, že opustia krajinu, chce pre nich zorganizovať zbierku na internete, z ktorej by im boli uhradené letenky. „Polícia skú-ma, či obsahom politickej kampane nebol porušený zákon,“ dodal Szabó. Kampaň kontroverzného advokáta v klobúku na-rušili neznámi vandali, ktorí jeho tvár na jednom zo siedmich plagátov prelepili po-dobizňou bieleho rytiera – symbolu rasis-tickej skupiny Ku-Klux-Klan. MeceM

Nenávistnú kampaň proti Rómom v košiciach stíha polícia

BratislaVa – INESS (Inštitút pre eko-nomické a sociálne štúdie) zverejnil novú publikáciu Rómovia a sociálne dávky, kto-rá vyvracia rozšírené presvedčenie o tom, že pracujúca majorita živí zo svojich daní najmä mnohopočetné rómske rodiny po-berajúce sociálne dávky. Štúdiu vypraco-val INESS preto, že na Slovensku prevláda názor, že finančná podpora rómskych ko-munít je hlavnou príčinou vysokých daní a dieru vo verejných rozpočtoch je možné odstrániť ich škrtnutím.

„Nie je to tak. Tento rozšírený stereotyp nazývame rómsky mýtus, pretože sa zakla-dá na nepravde a pripisuje sa mu zázračná sila v liečení verejných financií,“ uvádza sa na webovej stránke projektu www.iness.sk/mytus/. Cieľom tejto stránky je preto uviesť fakty o výdavkoch na sociálne dávky pre Rómov na správnu mieru. Realizátori projektu sa domnievajú, že mýtus zbave-ný „zázračnej“ sily umožní sústrediť sa na podstatu problému.

Z najzaujímavejších zistení INESS je možné uviesť napríklad, že vo forme dáv-ky v hmotnej núdzi a príplatkov sa ročne všetkým poberateľom vypláca približne

270 mil. eur, čo predstavuje necelé 1 % všetkých verejných výdavkov, pričom rodiny s viac ako 3 deťmi poberajú na dávkach v hmotnej núdzi a príplatkoch necelých 27 mil. eur ročne. Ide sa o rov-nakú sumu, akú vláda vyčlenila na stavbu Národného futbalového štadióna. Podľa zistení INESS fiškálne náklady vypláca-né do okresov s dvomi tretinami rómskej populácie tvoria 2,2 % verejných výdavkov (578 mil. eur). To je približne suma, ktorú podľa portálu www.plytvanie.sk štát kaž-doročne neefektívne vynaloží pri verejnom obstarávaní alebo verejných transferoch.

Napriek zažitým stereotypom štúdia vyvracia mýtus, že Rómovia sú problé-mom verejných financií Slovenska. Cel-kové ročné fiškálne náklady „rómskych“ okresov nedosahujú ani jeden a pol me-siaca výdavkov Sociálnej poisťovne na starobné dôchodky, pričom zdroje vyplá-cané mnohodetným rodinám dosahujú len zlomok tejto sumy. „Rómska problematika preto nie je fiškálnym ale sociálnym prob-lémom, a v tejto rovine treba hľadať aj jej riešenia,“ uzatvárajú realizátori projektu. iness/MeceM

Rómovia nie sú problémom verejných financií

Rómske LisTY • Adresa redakcie: Rómske mediálne centrum, P. O. BOX F-8, 040 01 Košice • e-mail: [email protected] • telefón: 0905975585 • web: www.mecem.sk • Redakcia: PhDr. Kristína Magdolenová (vedúca vydania), Mgr. Jarmila Vaňová, Monika Sinuová, Mgr. Klaudia Oláhová • Redakčná rada: Ladislav Richter (predseda), Jozef Ravasz, Štefan Miľo • Grafika: Anna Martiňuková, Oliver Šimčík • sadzba: Pro libris • Tlač: Beki Design • Registrácia: Ministerstvo kultúry SR pod číslom EV 5035/14 • issN: 1339-7702 • Realizované s finančnou podporou Úradu vlády Slovenskej republiky – program Kultúra národnostných menšín 2014 • Dátum vydania: 20. 10. 2014 • NEPREDAJNÉ.

Rómske listy 3 / 2014 3

Ilustračná fotografia: Kristína Magdolenová

PRíbehY žieN sú RovNAkéPríbehy žien sú rovnaké. Bez ohľadu na farbu pleti. Spája ich materstvo, zodpo-vednosť za deti, rodinu a túžba prežiť na zemi aj kúsok šťastia. Kým si žijeme svoj každodenný život, dokážeme sa hnevať kvôli rôznym veciam. Mnohí vieme, že sme chudobní, ďalší, že nemáme v živote úspech, iní trpia preto, že nemajú odvahu veci zmeniť. Alebo im to nedovolí tradícia. Alebo majú iné dôvody. Ani jeden príbeh nie je možné posúdiť ani odsúdiť ľudskými očami. Kým nie sme v koži človeka, o kto-

rom hovoríme. A to sa, bohužiaľ, nedá ani na chvíľku. V tomto žiadne „zastúpenie“ neexistuje.

V tých našich podobných príbehoch sa obyčajne kamsi rútime. Niekedy máme po-cit, že za šťastím, niekedy za bohatstvom, niekedy za láskou. Paradoxne aj tieto túžby a očakávania spája rovnaký záver: Koniec.

V naháňaní sa po „niečom“ dokáže v dnešnej uponáhľanej dobe zastaviť člo-veka len iný príbeh. Príbeh toho-tej, ktorí z nejakého dôvodu museli precitnúť oveľa

skôr ako tí ostatní, ktorí si ten svoj záver príbehu uvedomujú a žijú. Ktorých jedno-ducho neprekvapí. Ako hovorí aj Mária, hrdinka nášho dnešného príbehu. Bolesť a očakávanie smrti ju naučilo, že k ľuďom treba byť dobrý. Lebo veľa vecí, ktoré uro-bíš, už nikdy nevrátiš späť. Veľa vecí člo-vek v živote už nedostane šancu napraviť. A preto by sme sa mali všetci inšpirovať Mariinim svedectvom: Buďme k sebe dob-rí, kým máme čas byť dobrí!

Kristína Magdolenová

A M A R E D Ž U V Ľ A

NAŠE ŽENY


Volá sa Mária Dandášová, má 23 rokov a život pred sebou. Žije s druhom Jánom a dvoma deťmi – 6 ročným Adamom a 5 ročnou Jankou v obci Blažice, neďale-ko Košíc, v malej jednoizbovej prístavbe domu rodičov druha, otca svojich detí. A takto začína svoje rozprávanie:

„Asi by som mala začať príbehom, ktorý sa veľmi neodlišuje od príbehov mnohých rómskych dievčat, pre ktoré je rodina to najhlavnejšie čo má, a to až tak, že svoje potreby odsúva a nepokladá ich za dôležité. Pochádzam z malej obce Baškovce neďaleko Humenného. Bývali sme v paneláku medzi Nerómami. Obaja rodičia pracovali na poľnohospodárskom družstve. Moje detstvo bolo dobré aj zlé. Boli sme štyri sestry. Matka bola problé-mová. Často zmizla na niekoľko dní, ale vždy sa vrátila domov. Utekala od nás k svojim rodičom do rodnej obce pri Ko-šiciach. Nevedeli sme, kedy zase zmizne, a ani to, kedy sa vráti.

Prečo to robila? Pýtali ste sa jej na to?Nie. Ani sme nemohli. Boli sme tak vy-

chované. Učili nás, že my deti sa do života starších nemáme miešať a otec to vôbec nekomentoval.

A kto sa o vás staral, keď mamy ne-bolo?

Otec. Niekedy zmizla aj na mesiac. Ni-kdy jej nič nevyčítal. Hovorieval, že prvo-radé sme pre neho my, deti.

sú ešte spolu?Nie. Otec si pred pár rokmi našiel

druhú ženu a mama sa odsťahovala naspäť do rodnej obce.

Čo ste vyštudovali?Smiech. Nestihla som. Zaľúbila som sa,

keď som mala 15 rokov. Spoznala som svo-ju lásku a ušla od rodiny. Chcela som mať

svoju vlastnú rodinu. Janko k nám chodie-val spolu so svojím starším bratom, ktorý je manželom mojej staršej sestry. Jeho ro-dičia najprv súhlasili. Vraj som pekná ako Gádžovka, ale po čase už veľmi nechceli. Napriek tomu za mnou chodieval. Nič nás už nemohlo rozdeliť. Bol môj prvý a to je u väčšiny našich Rómov na celý život. Pris-tali až vtedy, keď som otehotnela a dovolili, aby si ma môj druh doviedol domov. V tom čase som si pripadala ako v raji. (smiech) A odvtedy som tu. Mojej mame to bolo jedno. A otec? Nebol nadšený, ale nebol ani proti. Vedel, že nemá cenu brániť nám a napriek všetkému budeme svoji.

bol vašim prvým mužom. Neľutuje-te?

(smiech) Jasné, že hej. A nie, neľutujem. Stále sa máme radi. Máme spolu dve deti. Viem, že som sa nemýlila. Je ten pravý, čo sa ukazuje teraz v čase mojej choroby. Všeličo nám v našej domácnosti chýba, ale máme jeden druhého, zdravé deti a vieru v Boha. To nám pomáha.

Ako dlho ste onkologickou pacient-kou?

O rakovine viem iba pár mesiacov. Av-šak začalo to dávnejšie bolesťami krížov a pod bruškom, cítila som sa vždy slabá, ale k lekárovi som nešla. Nádor na vaječ-níku je dnes výrazne veľký, čiže mám ho už dlho, ako mi povedal lekár. Zanedbala som to a ľutujem…

Prečo?Neuvedomovala som si to. Myslela som

si, že to nie je vážne. V prvom rade pre mňa boli dôležité moje deti. S nimi som išla k lekárovi, keď už len zakašľali. Lenže ako a kto sa o nich postará, keď tu nebudem? Teraz už to viem. Ale koncom minulého roka v novembri boli už bolesti neznesiteľ-né. Najprv mi lekári nevedeli zistiť pôvod

choroby. Absolvovala som niekoľko vyšet-rení, ktoré však nič závažné neukazovali. Najprv diagnostikovali ochorenie štítnej žľazy, potom tlak nebol v poriadku. Potom určovali ďalšiu a ďalšiu diagnózu, avšak ani jedna sa nepotvrdila. Nakoniec pove-dali, že to bude psychického pôvodu, že simulujem. Ja som tomu aj uverila, avšak bolesti neprechádzali. Došlo to tak ďaleko, že som bola presvedčená o mojej blížiacej sa smrti. Nič ma nebavilo, trápila som sa a pomaly sa začala lúčiť s rodinou. Bolesť neutíchala, nedalo sa to vydržať. Neve-dela som, či ráno vstanem. Myslela som si dosť, ja žiť nebudem! Chcem zomrieť! (plač) Dala som si zavolať všetkých, kto-rých mám rada, aby som sa s nimi rozlú-čila, aby sa mi postarali o moje dve malé deti. (plač)

Zlom nastal, keď záchvat bolesti bol veľmi silný a dostala som sa na pohoto-vosť. Lekár, ktorý mal službu ma poslal na gynekológiu a tam sa zistila pravá príčina neutíchajúcich bolestí. Bolo mi povedané, že je to veľmi vážne a že mám na pravom vaječníku veľkú cystu, ktorá sa musí ihneď operovať. Vraj to bude dobré a nemám sa čoho obávať. To bolo pred Veľkou nocou. Ja som však chcela sviatky osláviť s deťmi, tak som povedala, že prídem po sviatkoch. To, že sa našla príčina mojich bolestí ma upokojilo. Na rakovinu som nemyslela.

kedy vás operovali?V máji tohto roka som šla na operá-

ciu, a keď som po nej prebrala mi lekár mi oznámil, že to podľa jeho skúseností to vyzerá na zhubný nádor a okamžite musím nastúpiť na liečbu. Jeho obavy sa naplnili. Bola to rakovina! Psychicky som bola ja a aj môj druh po tomto zistení na tom veľmi zle. Bola som zdrvená. Všetko vo mne plakalo. Pokračovanie str. 25

S v e de c T vO ml a de j ž en y c hOR e j n a R a KOv in u

POCHOPILA SOM, ŽE K ĽUďOM TREBA BYť DOBRýV domčeku, kde býva so svojou rodinou, sa častejšie vyskytuje núdza ako hojnosť. Vodu si zabezpečujú z prameňa asi 500 metrov vzdialeného od domu, zariadenie je skromné, všade je však poriadok a čisto. Jedno sa ale v tomto domčeku nachádza určite. Je to vzájomná láska. Mladá pani domu ma vítala s úsmevom. Deň pred mojím príchodom prišla z nemocnice, je po chemoterapii. Hoci je téma nášho rozhovoru veľmi osobná, trvá na ňom. „Chcem, aby ľudia vedeli, aké je dôležité starať sa o svoje zdravie…“

AMARE DŽUVĽA


5. november je pre Rómov Medzinárod-ným dňom rómskeho jazyka. Je príležitos-ťou k tomu, aby Rómovia vzdali hold róm-skemu jazyku, zdôraznili jeho dôležitosť pri posilňovaní etnickej identity Rómov a upozornili na požiadavku, aby rómsky jazyk bol oficiálne uznaný ako jeden z eu-rópskych jazykov.

Vyhlásenie Medzinárodného dňa róm-skeho jazyka bolo jedným z bodov Dekla-rácie, ktorú podpísali účastníci medziná-rodnej konferencie lingvistov, pedagógov, žurnalistov a lídrov rómskych organizácií z 15 štátov Európy, ktorá sa uskutočnila v Záhrebe 3. – 5. novembra 2009. Ini-ciátorom Deklarácie bol organizátor – združenie Kali Sara a jej predseda Veljko

Kajtazi, autor prvého rómsko-chorvát-skeho a chorvátsko-rómskeho slovníka. Zo Slovenska deklaráciu podpísala Anna Koptová, v roku 2010 svoj podpis pridala aj Jarmila Vaňová.

V roku 2010 vyzvali redaktori Róm-skeho mediálneho centra premiérku Ivetu Radičovú, aby štát prevzal svoj diel zod-povednosti za rozvoj rómskeho jazyka a vybudoval aspoň provizórne lingvistické pracovisko rómčiny pri SAV resp. pri UKF v Nitre, ktoré by bolo zároveň aj metodic-kým a vzdelávacím centrom pre prekla-dateľov a tlmočníkov z rómskeho jazyka. Žiadali inštitucionálne dobudovať napr. rómske média pracujúce v rómskom jazy-ku. List však zostal bez odpovede.

Úloha rómskeho jazyka a rómskej kul-túry pri obrode identity Rómov v Európe je ale nezastupiteľná. Aj tu sa však často pohybujeme z extrému do extrému. Aj preto sme tento rok v spolupráci s Uni-verzitnou knižnicou v Bratislave, InfoUSA Bratislava, RTVS a žiakmi Materskej ško-ly z Lunika IX v Košiciach pripravili pre-zentáciu tvorby Dezidera Bangu. Z jeho kúzelníckeho klobúka chceme vytiahnuť hodnoty, ktoré sa nám v každodennom boji o prežitie strácajú. Lebo iba byť sýty, ak je hladná tvoja duša, nestačí. Aj preto je život Dezidera Bangu v mnohom inšpi-ratívny. Gratulujeme mu k jeho 75 naro-deninám a želáme veľa tvorivých síl do ďalšej práce! Kristína Magdolenová

Z bANGovho kúZeLNíckeho kLobúkAFotografia: Kristína MagdolenováDEZIDER BANGA

A M E N O R O M A

SME RÓMOVIA


Pán banga, kde sú vaše rómske ko-rene?

Moje rómske korene sú v Hradišti okres Poltár. Moji starí rodičia mali troch synov. Najstarší Jožko padol vo vojne na Piave, kde bojoval, a zostali im dvaja synovia. Môj otec Jonáš a jeho brat, strýko Aladár. Môj otec bol vynikajúci kováč, strýko Ala-dár mal povesť človeka, ktorý čoho sa do-tkol, to vedel urobiť. Mal zlaté ruky. Všet-ci moji predkovia boli remeselníci, ktorí robili s drevom a železom. To bola dobrá kombinácia s Nerómami, ktorí boli zase poľnohospodári. Môj otec pre nich naprí-klad robil lemeše na pluhy a gádžovia z ce-lého kraja za nim chodili a hovorili: Jonáš, urob mi lemeš, ty robíš najlepšie lemeše…

kde vzniklo rozhodnutie, že vy ako dieťa z remeselníckej rómskej rodiny ste išli študovať učiteľstvo?

To bolo rozhodnutie môjho otca. Stalo sa, že ma zobral do Krupiny, odviedol ma do pedagogickej školy, kde pripravovali učiteľov národných škôl, a povedal mi: ak ma máš rád, tak sa uč! A kdeže ja som otca miloval, tak som sa učil. V tom čase som sa už začal venovať aj poézii a obja-vil som básnika, španielskeho básnika, Róma, Garciu Lorcu… To bol vynikajúci spisovateľ, dramatik a básnik. Písal básne o Rómoch. Ja som ho mal mimoriadne rád a môj najstarší syn dostal meno po ňom Federico.

hovorili ste, že v tom čase teda vzni-kal aj váš vzťah k poézii. kto vás tu naj-viac ovplyvnil?

Tak práve v Krupine som začal veľa čí-tať a čítať. Natoľko, že ma moji spolužiaci volali knihomoľ. Spomínam, ako som se-dával na sedačke pred internátom a čítal knihy. Lebo to mi poradil na besede nejaký spisovateľ, že ak chcem byť básnikom, spi-sovateľom, že musím čítať a čítať. Tak som mu dôveroval a čítal. Po maturite mi môj

triedny učiteľ Dionýz Igaz dal návrh, aby som išiel študovať literatúru do Bratisla-vy na Filozofickú fakultu UK. Vypísal mi prihlášku a ja som išiel na prijímačky. Bol som jediný zo školy v Krupine, ktorý išiel na vysokú školu. Všetci moji kolegovia išli po maturite učiť.

Pre vzdelanie vás teda motivoval otec.Áno. A práve preto, že to dnešným

deťom chýba, som robil a robím aktivity, ktoré ich majú vo vzdelávaní podporovať. Aby sa jednoducho motivovali, aby svoj život nenechávali len tak plynúť, lebo nič na svete nemá zmysel bez vzdelania.

Zdá sa, že toto váš otec a váš dedko vedeli.

Vedeli a tiež pre to niečo robili. Môj otec si v 50-tych rokoch urobil školu. Ako dieťa si pamäťam na jeho vyučný list.

myslíte si, že to bolo tým, že po vojne bol vzťah, ako ste už nie raz uviedli vo svojich spomienkach, medzi majoritou a Rómami viac-menej bezproblémový. minimálne v hradišti?

Ja si práve na ten vzťah Rómov a Neró-mov spomínam ako na niečo mimoriad-ne pekné. O našej obci sa vie, že aj počas druhej svetovej vojny sa Nerómovia za-chovali k Rómom veľmi pekne. Keď Nemci útočili na našu dedinu, tak napríklad našu rodinu otcov kamarát – Neróm – zobral ku sebe domov do pivnice a tam nás schová-val. A to nás bolo 10 detí. Čiže ten vzťah medzi Rómami a Nerómami bol naozaj dobrý.

vy ste ako rodina bývali v osade?Nie, nebývali sme v osade. Bývali sme

v dedine, mali sme dom so záhradou. Ale do osady som chodieval veľmi často. Žili tam krásni ľudia, nesmierne čistotní. Veľ-mi skromní, ale čistotní. A toto si majorita veľmi vážila a rešpektovala.

Relatívne dobré vzťahy medzi Ró-mami a Nerómami sa prejavovali prav-

depodobne aj v tom, že sa uzatváralo akoby viacej manželstiev naprieč etnic-kým spektrom. veď aj vaša babka bola Nerómka…

Áno, moja babka nebola Rómka. Keď si zobrala môjho deda, tak sa naučila po rómsky. Krásne rozprávala po rómsky. Tak dobre, že mne ako dieťaťu rozprávala rozprávky po rómsky.

To, čo nájdeme v poézii bangu-bás-nika, to je vlastne to, čo dostal od života v detstve?

Je to tak. Aj vo svojej najnovšej zbierke Krčiažky so živou vodou sa vraciam do čias svojho detstva, do mojej rodnej de-diny. Pri tejto príležitosti si spomínam na Albína Bagina, ktorý o mne napísal, že sú hudobníci, ktorí majú absolútny sluch, ale že ja mám absolútnu pamäť. Môžem pove-dať, že mám také predstavy, že hoci som vo svojej dedine nebol 30 rokov, pamätám sa na detaily a tie používam vo svojej poézii.

o vás kritici zvyčajne píšu, že vaša tvorba, to je vaše detstvo, zážitky z tohto obdobia, emócie…

To všetko vďaka môjmu otcovi a dedovi, mojej babke, mojej mamičke. Vďaka nim a mojim súrodencom – napríklad môjmu bračekovi Julkovi… Viete, že jeho vnuk, Radek Banga, český hudobník a sklada-teľ momentálne spolupracuje s Karlom Gottom? Práve pred niekoľkými dňami mi Radko volal, že Karel Gott sa so mnou chce stretnúť! Teda môj brat Julko bol mimoriadne hudobne talentovaný. Nebol síce študovaný, ale bol geniálny. A zdá sa, že jeho vnuk po ňom tento talent zdedil…

Tak sa tešíte…Áno, mám ho rád. Pred časom o ňom

natáčala Česká televízia dokument, v kto-rom hľadal svoje korene. A keď hľadal pô-vod svojej prababky, tak mu starosta dal vlastne rodný list mojej babky!

Pokračovanie str. 23

»d e ž ko, t vo j e p r e k l a d y r ó m s k yc h p i e s n í , t o j e f a n t á z i a! Ta m s ú t a ké m e t a fo r y, ž e ť a o b d i v uj e m!« ( m. vá l e k)

Banga: Môj otec mi povedal, ak ma ľúbiš, uč sa!Dezider Banga sa narodil 24. augusta 1939 v Hradišti, okres Poltár. Učiteľské vzdelanie získal na Pedagogickej škole v Krupine. Potom študoval slovenčinu a dejepis na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po ukončení štúdia šesť rokov pôsobil ako stredoškolský učiteľ na gymnáziu v Trebišove, neskôr 10 rokov ako dramaturg Literárnej redakcie Slovenskej televízie v Košiciach. Odtiaľ odišiel do Bratislavy, kde bol redaktorom a neskôr šéfredaktorom spoločenského mesačníka Nová cesta, Bratislava. Po Novembri 1989 bol predsedom občianskeho združenia Romani kultura, šéfredaktorom kultúrno-spoločenského mesačníka Roma a detského časopisu Luluďi. Žije v Bratislave. Tento rok sa dožil 75 rokov. Rozhovor vznikol v polovici októbra práve pri tejto príležitosti.

AMEN O ROMA


V rámci riešenia problémov s usporiada-ním pozemkov pod nelegálnymi rómsky-mi obydliami sa začína pilotný projekt v Krásnohorskom Podhradí. Tunajší Ró-movia sa o výmenu alebo odkúpenie po-zemkov usilujú už viac ako dve desaťročia. Márne. Nevysporiadané pozemky neboli dôvodom na to, aby sa tu nerealizoval pro-jekt výstavby infraštruktúry v osade. To paradoxne zvýšilo ceny pozemkov, ktoré majitelia nechcú dať ľahko. Ani lacno.

Jeden z nich, mimochodom neúspeš-ný uchádzač o starostu z ostatných vo-lieb, dáva svoje politické zlyhanie za vinu aj miestnym Rómom. A tak našiel svojské

riešenie: pozemky daroval Kotlebovi. Tie isté pozemky, ktoré nechce predať Ró-mom za úradne stanovenú cenu, daroval človeku, ktorý vie, čo s nimi. A ktorý sa symbolicky cez pozemky v Krásnohor-skom Podhradí dostal až do kresla župana v Banskej Bystrici.

Na problémy s pozemkami, na ktorých stoja rómske osady – a tých je podľa aktu-alizácie Atlasu rómskych komunít 150 – upozorňujú aktivisti štát aj samosprávy už dve desaťročia. Márne. Lebo Rómovia sa vždy vnímajú len ako sociálny problém vytrhnutý z kontextu regiónov, z kontextu fungovania samospráv. Lebo Rómovia sú

zaujímaví vtedy, keď prídu peniaze zo špe-ciálnych fondov a keď sa dajú tieto peniaze použiť aj inak. Nielen na osady. Aj preto mnohé samosprávy majú ku komunite špecifický vzťah.

V rozhovore pre Rómske listy ešte v roku 2003 povedal francúzsky expert Michel Digne, ktorý na Slovensku pôsobil ako poradca programu Phare na riešenie rómskej problematiky, že na Slovensku sa v tejto oblasti hasia stále iba požiare. Mys-lel tým tak na programy na úrovni štátu ako aj na prístup samosprávy. V prípade Krásnej Hôrky to platí doslova.

Kristína Magdolenová

v osADe PoD kRásNou hôRkou ZAČNú vYmieňAť PoZemkY

Fotografia: Kristína Magdolenová

R O M A N E T H A N A

MIESTA PRE RÓMOV


Róbert Darvaš je poslancom obecného zastupiteľstva v obci Krásnohorské Podhradie prvé volebné obdobie. Bol jediným úspešným z piatich rómskych kandidátov. Prečo sa rozhodol kandidovať? „Kandidoval som lebo som chcel byť nápomocný pri riešení problémov v osade, ktoré sa týkajú predovšetkým vysporiadania pozemkov.“ Jeho pozícia v zastupiteľstve je neľahká. „Poslancov je 8 a ja sám Róm. Je to ťažké...,“ povzdychne si.

Koniec volebného obdobia je príležitosťou na rekapituláciu. Čo sa mu podarilo spl-niť? „Podarilo sa nám vybudovať cestu, chodníky, vodu. Vyriešiť pozemky v osade sa žiaľ ale nepodarilo.“ Darvaš očakáva, že pomôže splnomocnenec vlády SR pre rómske komunity Peter Pollák. Návrhy sú na stole.

Záujem o odkúpenie pozemkov preja-vujú Rómovia už viac ako dve desaťročia. Neúspešne. Vždy to samospráva odklada-la, až to nadobudlo celoslovenské rozmery. Tak to vidí aj Darvaš. „My, Rómovia, sme mali ochotu odkúpiť pozemky a máme stá-le záujem to riešiť, ale zo strany Nerómov nebola ochota. Niektorí chceli, ale viacerí nie. Nevedeli sa dohodnúť na cene...“

Zhruba polovica jeho funkčného ob-dobia je poznačená nešťastím, ktoré sa udialo na hrade Krásna Hôrka. Ako me-dializované vnímali ľudia v osade? „Bolo nám to všetkým samozrejme ľúto. Otrias-lo to nami všetkými. Veď aj my tu žijeme a hrad bol aj náš. Nikto z nás to nechcel. Pri hasení požiaru sme pomáhali všetci. Nosili sme materiál hore. Veľká škoda, že sa to stalo. Aj my tu žijeme a nebolo nám to jedno,“ konštatuje Darvaš. Dodáva, že do zbierky, ktorú vyhlásilo obecné zastu-piteľstvo v rámci svojich možností prispeli aj Rómovia.

Vyhorenie hradu spôsobilo nechcenú publicitu, čo ovplyvnilo životy tunajšej komunity. „Všetci išli proti nám...“ zhrnie v jednej vete. O tom, že to zmenilo spo-lunažívanie v obci, niet pochýb. „Bolo to cítiť. Napríklad, kamarát Neróm, s ktorým som sa bežne zdravil, sa so mnou už po tejto udalosti nezdravil. Každý sa na nás

hOvOR íme S :

p o s l a n c o m o b e c n é h o z a s t u p i t e ľ s t v a R o b e r t o m d a r v a š o m

Podhradie sa po požiari na Krásnej Hôrke zmenilo

pozeral s hnevom a so zlosťou. Predtým to tak nebolo, nemali sme takéto problémy.“

Ako rodák spod hradu Krásna Hôr-ka môže porovnávať. Pred vyhorením hradu bol podľa jeho slov v obci pokoj. „Všetci sme sa navzájom poznali a reš- pektovali...“

Hrad bol miestom, kde nie raz chodili aj miestni Rómovia na prehliadku. Spo-mína aj poslanec Darvaš. „Pár mesiacov pred vyhorením som tam bol s manželkou a deťmi. Stále si hovoríme, že ako dobre, že sme tam vtedy boli. Takto sme ho videli ešte pred vyhorením. Veľmi sa tešíme na to, keď bude opäť ako predtým,“ dúfa.

Obec po zhorení hradu navštívil aj Kotleba. Čo sa vtedy dialo? „Bol aj na obecnom zastupiteľstve, aj som sa s ním rozprával. Opýtal som sa ho, či nám pre-dá tie darované pozemky, ktoré získal. Ale povedal, že nepredá. Očakávať, že zmení názor, sa asi nedá,“ hovorí Darvaš.

Spomína aj na udalosti počas de-

monštrácie. Tvrdí, že Rómovia sa nebá-li. Niektorí boli aj v dedine. Blížiace sa komunálne voľby v dedine nastolili nové otázky: Ako budú Rómovia po uplynulých dvoch rokoch voliť. A tiež, či budú schopní do zastupiteľstva zvoliť viacej zástupcov komunity.

A o čo by sa mali Rómovia a ich zvo-lení poslanci do obecného zastupiteľstva usilovať? Vyriešiť problémy s pozemkami, vybudovať niečo, čo by dalo možnosť mla-dým z osady tráviť zmysluplne voľný čas – možno ihrisko či kultúrne centrum. To v obci je pre nich neprístupné. Aj to je dô-vod, prečo kandiduje 9 Rómov. Žena žiad-na. Ako hovorí Darvaš, nechce ani jedna. „Hanbia sa. Neviem prečo. Ja by som aj chcel, ale oni sa naozaj boja. Hovoria, že je to pre chlapov.“

Z komunity zatiaľ nikto nekandiduje ani na starostu. „Oslovili sme nášho vaj-du, ale odmietol. Vraj ešte nie,“ dodáva Darvaš. Monika sinuová


ROMANE THANA


Sako phenel kaj o terne manuša the o čha-ve hine amaro dureder dživipen. Pre lende ela sar dživaha kana avaha phure. Šaj the phenas, kaj nane savoro ča bilačho. Berš beršestar amen hin buter terne manuša, si-kade avri. Phiren pro maškarutne sikľarde, no the pro uče sikľarde.

But mangavno hin, kana len sar dada daja das maro andro vasta. Oda maro hin o sikľiben. Kana len kada nadaha, akor našči užaras, kaj feder amendar džive-

na, kaj len ela lokeder dživipen sar amen. Amare terne manuša imar majinen te džal anglal, pal peskero drom. Majinen te omukel ola stereotipi, the purano dživipen. E luma džal anglal, akor the amare čhave majinen te džal anglal.

Andre sera Las andro vast tumenge bijo da doanas o geňiben pal ajse terne Roma, save peskero dživipen čačes keren peske korkore, the naužaren ča pre oda, so len ko dela, vaj kaj len ko domukela.

Vaš peskero than pre luma pes mušinas te marel korkore, ňiko vaš amenge oda šoha nakerela. Nakampel te daral, kaj oda ela pharo, nakampel te phenel, kaj nane love, nakampel te rodel o drom sar pes oda na-del, no o drom, pal savo šaj lokes džas ko feder. The oda drom amenge sikaven o ter-ne manuša amare, so imar pal oda lačho drom phiren.

Bachtales te dodžan odoj kaj kamen. Jarmila Vaňová

bAchTALes DžAN PeskeRe DRomehAIlustračná fotografia: Kristína Magdolenová

L A S A N D R O V A S T

DO VLASTNýCH RÚK


Mojim cieľom je študovať na hudobnej ško-le, ukončiť ju a byť muzikantom. Je zlé ne-mať ukončenú školu a pre mňa je vzdelanie veľmi dôležité. Nie je to ľahké sa niekam dostať, ale ja sa nechcem vzdávať. Keď nám život dáva šancu získať vzdelanie, je treba ju využiť, čo si niektorí ľudia stále nechcú uvedomiť a to je veľmi zlé.

Ja chcem v živote niečo dosiahnuť a ne-byť len taký obyčajný človek, ktorý nedo-siahol žiadne vzdelanie. V budúcnosti chcem aj pomáhať ľuďom, napríklad mojej rodine, a žiť tak, aby na mňa moja rodina bola hrdá. Keď som mal takých 15 rokov, moja rodina si myslela, že som iba lajdák. No teraz chcem dokázať, že nie som taký, ale že sa zaujímam o vzdelanie.

Daniel Miko, Petrová

Volám sa Zdenka a bývam v Spišskom Podhradí. Pochádzam z troch súrodencov. Keď som mala 10 rokov, prišla som o otca. Zo začiatku sa nám žilo ťažko, lebo ocko sa o nás vedel postarať. Teraz chodím do základnej školy a keď ju skončím, chcela by som sa ísť učiť do Spišských Vlách na odbor kuchárka. To by ma bavilo. Moja mamka nepracuje, lebo sa stará o nás troch. Nemáme sa tak ako pri ockovi, ale je dobre.

Ja keď mám voľný čas, chodím tancovať a baví ma aj spev.

V Spišskom Podhradí by som chcela zmeniť nasledujúce veci: aby tu bolo viac zábavy. A aby tu bolo viac miesta na šport pre Rómov, aby ich nevyháňali z ihrísk. Ta-kisto vždy vravím svojim rómskym kama-rátkam, aby sa nesmiali z bezdomovcov, lebo aj im sa to môže prihodiť.

Zdenka Zezulová, spišské Podhradie

Č O vÁ m c hc e m p Ov e dať…

rošKoVce / Doľany – Doľany a Roš-kovce – to sú dve časti obce v okrese Le-voča. Kým v časti Doľany žijú v prevažnej väčšine iba Slováci, o kilometer ďalej, v Roškovciach, je iba rómske obyvateľ-stvo. Starostu majú obe časti spoločné-ho, v obecnom zastupiteľstve pôsobia aj Rómovia z Roškoviec, aj Slováci z Doľan. Keďže miestne voľby sú pre voličov azda najdôležitejšie zo všetkých volieb, spýtali sme sa voličov v Roškovciach na ich oča-kávania pre ďalši štyri roky.

A čo teda očakávajú rómski voliči od budúceho starostu? Aby bol spravodlivý, aby nerobil žiadne rozdiely medzi Rómami a Nerómami, aby opravil cestu, aby spra-vil pre mladých ľudí nejakú miestnosť, aby otvoril v Roškovciach potraviny, aby opravil cestu, aby postavil v Roškovciach kanalizáciu, aby sa opravila zastávka, aby vybudoval v Roškovciach kultúrny dom, aby vybavil lepšie autobusové spoje. Marek Hamburg, rudo Ferenc, Dominik Hamburg, tomáš Mačo, Patrik Maľar

sPišsKé PoDHraDie – V Spišskom Podhradí – takmer štvortisícovom mes-te – sa bude rozhodovať medzi dvoma kandidátmi na primátora. Téma volieb sa s blížiacim sa termínom stáva čoraz viac diskutovanou aj medzi mladými volič-mi. Položili sme niektorým z nich jedno-duchú otázku: Čo očakávaš od budúceho primátora?

A tu sú ich odpovede: Viac tolerancie! Aby sa zaujímal o rómsku problematiku i nás v meste, aby nás vypočul, keď prí-deme za ním na úrad, aby s nami spolu-pracoval, aby nás prijal z Rybníčka naspäť do mesta, nech Rómov nevyháňa z mesta a nevytvára osady, nech sa pozdraví, keď

ide po ulici, a sa mu pozdravíme, aby bol ohľaduplný, aby zamestnával na aktivačnú činnosť na osem hodín aj Rómov, aby mal toleranciu voči každému a meral všetkých jedným metrom, aby neodbíjal ľudí, keď to najviac potrebujú, aby začal zamest-návať všetkých ľudí, ktorí chcú pracovať a nezamestnával tých, ktorí nechcú robiť a nepotrebujú to.

Budúci primátor by mal pomáhať, nie osočovať či odbíjať ľudí. Každý máme ná-rok na spolunažívanie v tomto meste, nech si vyskúša žiť ako niektorí ľudia bez vody či elektriny, či bez strechy nad hlavou.

Veronika sedláková, Dominika Doláková, Jarmila Holubová

KeceroVce – Koncom septembra sa uskutočnil konkurz na tanečníkov, mu-zikantov a spevákov do rómskeho folklór-neho súboru LUNA Kecerovce. Konkurz viedol staronový vedúci súboru Slavomír Pecha. Na konkurz prišlo viac ako 40 mla-dých ľudí z Keceroviec, ktorý sa chceli stať členmi súboru. Vedúci súboru Pecha z nich vybral 12 nových členov, ktorí ho svojimi schopnosťami a nadaním presvedčili.

Vybrať zo 40 účastníkov nebolo ľahké.

„Bolo to dosť náročné, ale ja už mám skú-senosti s tancovaním, čo sa mi pri tomto konkurze veľmi hodilo, takže som rád, že som postúpil,“ povedal pre Rómske listy 14-ročný Julo. Nie všetci však odchádzali spokojní. „Konkurz bol dosť ťažký, s tan-com som nemal problém, ale neviem, ako som skončil, lebo spev mi nešiel veľmi dob-re. Dúfam, že prejdem ako tanečník,“ dúfa 16-ročný Peter.

Akí boli uchádzači, sme sa spýtali vedú-

ceho súboru. „Bolo tu veľa nadaných ma-lých ľudí a preto bolo veľmi ťažké povedať tým, ktorých sme nevybrali, že nepostúpi-li. Ale som si istý, že tí, ktorí boli vybratí, urobia všetko preto, aby súbor úspešne prezentoval rómsku kultúru,“ zdôraznil Pecha. Od októbra už prebiehajú inten-zívne tréningy aj s novými členmi. Skúša sa v budove KC Kecerovce, kde sa členovia učia jednotlivé formácie a choreografické prvky. (jp)

Čo očakávajú Rómovia od volieb?

mladí od volieb čakajú veľa

o miesto v tanečnom súbore bol veľký záujem

MINISTERSTVO ZAHRANIČNýCH VECí A EURÓPSKYCH ZÁLEŽITOSTí SR V RÁMCI

PROJEKTOV ZAMERANýCH NA PODPORU ĽUDSKýCH PRÁV PODPORILO TENTO ROK

AJ PROJEKT POD NÁZVOM HEJ, SVET, TU SME. REALIZUJE HO SLOVENSKÁ POBOČKA

OBČIANSKEHO ZDRUŽENIA ČLOVěK V TíSNI. AKO MLADí ĽUDIA VIDIA SVET, MôŽETE

ViDiEť AJ V PRíSPEVKOch, KtORÉ PRiPRAViLi.

LAS ANDRO VAST


V DNEŠNOM VYDANí SA BUDEME SPOLU ROZPRÁVAť O PRíRODE. URČITE STE

SA O PRíRODE UŽ ROZPRÁVALI SO SVOJIMI UČITEĽKAMI A URČITE STE SPOLU

už AJ NAKRESLiLi NEJAKÉ OBRázKy. KEď Si PREčítAtE DNEŠNÉ BáSNičKy,

BUDEME RADI, AK SI SPOLU S KAMARÁTMI V ŠKôLKE ČI ŠKOLE AJ NIEČO

PEKNÉ NAKRESLitE. StáLE čAKáME NA VAŠE KRESBičKy V REDAKcii!

MiLÉ DEti,

Kresbičky detí môžete posielať na adresu MECEM, Strojárenská 3, 040 01 Košice. ďalšie informácie o prílohe získate na e-mailovej adrese: [email protected] alebo na telefónnom čísle: 0905975585.

Milá redakcia! Sme kolektív IX. B zo špeciálnej základnej ško-ly v Sečovciach. Tento týždeň sa nám do rúk dostali vaše noviny Rómske listy. Veľmi sa nám páčia, pretože je s nimi veľká zábava. Nájdu si v nich niečo veľkí aj malí. Aj keď je už po termíne, roz-hodli sme sa, že vám pošleme vylúštenie tajničky z prvého čísla Rómskych listov a tá znie „Rómske listy“. Veľmi sa nám páčil aj článok o Pavlovi Žigovi. Na čítaní sme ho prečítali úplne celý. Aj my by sme raz chceli zažiť aspoň kúsok z jeho úspechu. Aj zajtra budeme čítať článok Šašo Tomáš ide do školy. Veľmi sa na to teší-me. Dúfam že nám pán riaditeľ prinesie aj druhé číslo Rómskych listov. S pozdravom Marek, Mário, Marián, Erik, Nikolas, Mária, Jozefína a pani učiteľka Erika.

n a píS a l i S T e n Á m:

ZA SPRÁVNU ODPOVEď NA ZNENIE TAJNIČKY POSIELAME DEťOM DO SEČOVIEC PREKVAPENIE. ALE O TOM SI POVIEME NABUDÚCE.

CHROBÁČIK

K I R M O R O


JAR / JAROSČo to lezie spod snehu?Urobí tu neplechu?Má to krídla? Chvostík malý?Bude veľké ako balík?

Hej, nebojte sa deti, tejSnehulienky čarovnej.Vyrastú nám zo zemekrásne biele lupene.Celý svet tak prebudíJedno malé ľuľuďi.

LETO / ŇILAJSlnko, voda, veľa kvetov.Tak vyzerá u nás leto.V lese rastú hríby, kvietky,pozbierame si ich všetky.

V lete robíš čo len chceš,malín sa vždy najesť smieš,občas dáke jahody –všetko dary prírody.Ešte chvíľku o nich snívaj,užívaj si šukar ňilaj.

AKO SA VOLÁ KVIETOK, O KTOROM SA HOVORí V BÁSNIČKE?KtORÉ KViEtKy RAStÚ NA JAR AKO PRVÉ?NAKRESLi NiEKtORÉ z Nich!

POVEDZ V RÓMČINE:• HRíBY/HUBY• VARIť• SLNKO• CHCIEť

NAKRESLI DETI NA LÚKE V LETE!

KIRMORO


O bilačho bešiben pes kamel te kerel avri imar but berša. Zachudľam le bitenca te-lune štandardoskere, kaj pes ľumidelas anglal, hoj o Roma te keren pre kala biti. Nane ňis bilačho, kana o manuš kerel pre peskero kher. No sikra pobisterďam pre oda, kaj kala biti nane le Romengere, hine le gavengere the le forovengere. Sar oda akor hin, kana o čoro manuš musaj te kerel bilovengero pro khera, save nane leske-re, the vaš save mušinel te poťinel. Menk našunďom pal oda, kaj varesave gore te keren pro socijalne khera. Sar diťhol, paš

o Roma oda hin aver. No the avke amare Roma hine rade, kana chuden kala khe-ra, the kaj bilovenge keren pašo ačhavi-ben. Oleha pes lenge sprikerel o dživipen, chuden feder than preko čhave. Hin ajse thana, kaj oda geľa avri mište. No hin the ajse, kaj oda džal but phares. Savoro avri džal olestar, sar pre oda dikhel o gav, o še-rutno, o poslanci.

Dikhľam the ajse thana, kaj pes le be-šibnaha nakerel ňis, the kaj e situacija le manušengeri hin katastrofalno. Sar kaleha te džal dureder? Savo hin o drom? Oda hin

pahro phučiben. No džanas, kaj kada hin angluno ko but romane fameľiji. Sar oda diťhol andre varesave thana, šaj genena andro Romane ľila. Diťhol avke, kaj menk but kampel andre kadi tema te kerel, the te rodel o najlačho drom, ko feder bešiben le Romengero. No pro angluno hin man-gavno, kaj musaj oda te kamel korkore o Roma, the te kerel savoro prekal oda, kaj lengere čhave te dživen andro feder than. Kaj pre lende imar te na čuľol o paňi, the kaj te na faďinen. Jarmila Vaňová

PAL o bešibeN Le RomeNGeRoIlustračná fotografia: Kristína Magdolenová

D I K H Ľ O M , Š U N Ď O M

POČUL SOM, VIDEL SOM


Štandardné bývanie bežného občana Slovenska je to, k čomu sa mnohé rómske rodiny nemajú možnosť dopracovať často ani za celý svoj život. Skutočnosť, že Rómovia sú v spoločnosti vytlačení na okraj, sa odráža aj na úrovni ich bývania. Bez pomoci štátu, či EÚ, alebo iných organizácií, by mnohé rodiny ostávali žiť v chatrčiach. Existuje dosť príkladov, kedy sa bývanie Rómov zlepšilo. Napriek tomu sme v riešení bytovej otázky Rómov akosi stále na začiatku a problémov je viac, ako si mnohí z nás dokážeme predstaviť.

Rómovia v Lemešanoch sa v podstate stali obeťou výstavby diaľnice medzi Prešovom a Košicami. Štát im síce ponúkol náhradné bývanie v bytovkách v obci, no tie sa nikdy neskolaudovali. Firma, ktorá ich stavala, po roku 1989 zanikla. A tak tunajší Ró-movia už viac ako 20 rokov žijú v stavbe, ktorá nikdy nebola skolaudovaná, kde ne-bola zavedená voda. K zodpovednosti za ich situáciu sa však nehlási nikto.

„Toalety v tej bytovke nemáme, tak si vykopeme ako pred 400, 500 rokmi pred bytovkou diery. Zbíjame tak z plechu zá-chody a tak chodíme aj v zime na toalety vonku,“ hovorí nespokojný nájomník.

„Už je tomu hádam aj 26 rokov čo sme sem prišli od Torysy, do bytoviek. Od vte-dy s tým bojujem ako viem,“ hovorí ďalšia nájomníčka.

Na otázku ako to vyzeralo v čase keď sa do bytoviek sťahovali, žena odpovedá: „Bytové domy neboli skolaudované, ne-bolo tu nič, ani linka, ani linoleum, holé betóny. Vo výmeroch sme mali napísané, že tu bola voda, kuchynské linky, lino-leá, všetko a nie je to nič z toho pravda. Záchody nemáme a tak chodíme vonku. A večer, viete o tom, že Rómovia sa boja ísť večer von, tak urobíme potrebu do vedra. Každý jeden, či žena, či dieťa, či chlapi, starí ľudia, do vedier vykonávajú potrebu a ráno vonku tu pri jarku to vy-hadzujú.“

O tom, že to tak naozaj chodí v tejto lokalite svedčí aj riadny zápach na ulici. Okrem smradu trápia obyvateľov byto-viek často aj ploštice. Kvôli tomu menia nábytok, matrace. Po vodu si chodia pred bytovku, kde je jeden stojan.

ZAČARovANý kRuh

Starosta obce Marko Bučko pripúšťa, že bytovky v Lemešanoch sú ako začaro-vaný kruh. Niet vinníka, niet zodpovedné-ho. „Obec mala problém prevziať majetok, pretože bytovky neboli skolaudované, ne-boli dobudované siete, nebola tam prive-dená voda ani kanalizácia. Takže bývalé vedenie obce nechcelo prevziať bytovky, pretože by prevzalo na seba aj zodpoved-nosť.“ Zároveň ale jedným dychom dodá-va: „Tieto byty zo zákona patria obci, ale nie sú zapísané v katastri, vo vlastníctve, my ich nemáme v majetku. To znamená, že tam nemôžeme ani investovať.“

„Keď to teda nevlastní obecný úrad tieto bytovky, tak prečo teda chodia sem rozkazovať do týchto bytov. Normálne list vlastníctva za bytovky nechce prevziať, zaujíma ich len platenie za kontajneri a vodu… Majorita stále hovorí, že sme všetko mali a že sme si to zdemolovali. Starosta hovorí: Žite si ako chcete, ja do toho nemám nič. Len plaťte za smeti a za vodu,“ dodáva nájomníčka.

Nevyjasnené majetkovoprávne pomery trvajúce viac ako 20 rokov demoralizujú nielen rómsku komunitu, ale stupňujú aj napätie v spolunažívaní.

„Predsa niet takého človeka, ktorý by mal až také tvrdé srdce, aby nevidel a ne-vedel sa vcítiť do situácie do života týchto ľudí, ale jedna vec je tá, že ja môžem s nimi súcitiť, ja tu môžem lamentovať a trápiť sa pre situáciu v akej oni žijú, no ale viete, čo oni urobili preto, aby sa tá ich situácia zmenila. Myslím si, že oni automaticky čakajú s natiahnutou rukou na pomoc a oni nie, že automaticky čakajú, ale oni to považujú za samozrejmú vec. Ich vedo-mie je také, že štát tu je nato, aby sa o nich staral,“ hovorí o situácii starosta Bučko.

PokusY o ZmeNu

Už za predchádzajúceho starostu boli snahy o to, dostať Rómov z tejto lokality. Avšak takým spôsobom, že kto mal záu-jem, mal si hľadať v iných lokalitách domy, na ktoré by obec finančne prispela a kúpila ich pre Rómov z Lemešian. Tento zámer však ostal len zámerom, plánom.

Záujem však majú Rómovia aj o kúpu pozemkov.

„Pýtali sme pozemky a vraj nie sú po-zemky. Vraj ak chceme, tak nech ideme niekde až za Košicami si hľadať niečo,“ hovorí mladá Rómka, matka dvoch detí.

„Ja som si dala žiadosť na úrad, že by som si chcela odkúpiť pozemok. Tak ne-viem, ale nevyzerá to nádejne. Ja mám sta-vebné sporenie pre deti už pár rokov. Preto som si dala aj tú žiadosť aby mi starosta poskytol nejaký pozemok. Žeby som pre deti niečo urobila. Ale nedá sa to nijako, nebaví sa s ľuďmi,“ dodáva mladá žena.

K plánom kupovania domov v iných lokalitách starosta Bučko uviedol: „Vie-me, že niektorí aj vyvíjali aktivity, ale to nemôže byť tak, že obec kúpi dom aj keď z iniciatívy niekoho a ten dom prejde alebo obec ho dá tomu konkrétnemu človekovi. Pri všetkých nehnuteľnostiach bytových, ktoré obec vlastní sa posudzuje konkrétny žiadateľ. Jeho sociálny status, jeho mož-nosti splácania nejakých nájmov, jeho vzťah k nejakému budúcemu nájomnému priestoru až tak konkrétne sa vyberie kon-krétny človek. “ konštatuje starosta Bučko.

Obec v tomto období komplexne po-súdila situáciu asi 60 Rómov, ktorí sú v príbuzenskom vzťahu a kúpila pre nich rodinný dom v obci Kecerovce. Dom vraj má dostatok priestoru pre všetkých, má dva samostatné vchody a letnú kuchynku na dvore.

ČAsovANá bombA

Nie každému ale takýto stav, aký už dlhé roky je v Lemešanoch aj vyhovuje. Mnohé rodiny sa dožadujú, aby samosprá-va situáciu riešila, pretože o strechu nad hlavou ich pripravil štát a samospráva síce zodpovednosť za ich situáciu odmieta, ale v konečnom dôsledku sa problému nevy-hne. To pripúšťa aj starosta. „Každému je jasné, že je to jedna budúca bomba, ktorá môže vybuchnúť a všetkých nás tu zmiesť. Riešením sú peniaze,“ dodáva Bučko.

Napriek tomuto „výbušnému“ stavu, sa riešenia bytovej situácie Rómov v Le-mešanoch nehľadajú, jediným riešením je zrejme ich presťahovanie do iných lokalít. Kruh je uzavretý. Jarmila Vaňová

R e p o r t á ž z o b c e , kd e n e v y j a s n e n é m a j e t ko vo p r á v n e p o m e r y t r v a j ú v i a c a ko 2 0 r o ko v

Lemešany: Byty nikoho

DIKHĽOM, ŠUNďOM


Príbeh výstavby domov v Červenici je starý skoro 9 rokov. Už tak dlho sa chodia Rómovia pozerať na nedokončené byty, ktoré stoja prázdne a nedokážu pochopiť, prečo ich nie je možné dokončiť tak, aby boli vhodné na bývanie.

Do Červenice kvôli bývaniu chodíme už asi tri roky. Zaujímalo nás, prečo ani skoro po 9 rokoch od začatia výstavby nie sú byty pripravené na bývanie, napriek preinves-tovaným nemalým peniazom… Najväčším problémom bolo, že obec dostala financie na výstavbu bytov, ale chýbali peniaze na dokončenie infraštruktúry. Tie chýbajú v podstate dodnes. Obec sa naviac nemô-že uchádzať o dotácie na infraštruktúru, pretože nemá na to potrebných 2 000 obyvateľov.

Podľa starostky obce Červenica v okre-se Prešov, Marty Pavlinskej, najväčším problémom je zavedenie vody do bytov. Byty sú totiž postavené na skalnatom te-réne na kopci, kde je všeobecne problém s vodou. Samospráva už vypracovala nie-koľko projektov na dokončenie kanalizácie a vody, avšak podľa starostky Pavlinskej vždy neúspešne.

„Boli tu aj geológovia, urobili sme aj vrt, avšak bez úspechu. Najbližší zdroj vody je vzdialený od bytov približne 3 kilometre. Začali sme s realizáciou vodovodného potrubia, doteraz máme položené zhruba 2,5 kilometra tohto po-trubia. Nemáme však dostatok peňazí na to aby práce postupovali rýchlejšie, obec to robí najmä z vlastných zdrojov a teda je to aj vidieť, že to ide pomaly. Robíme čo sa dá,“ povedal zástupca starostky obce Martin Husár.

Rómovia svorne tvrdia, že samosprá-va sa nesnaží dostatočne problém vyrie-šiť „Nie je pravda, že sa nesnažíme, my sa snažíme,“ hovorí Husár.

„Nemyslel som si, že to takto dopadne, pretože byty sa mali dať dokopy spolu s in-fraštruktúrou, ale ministerstvo vypracova-lo všetky projekty. Takže malo sa to spojiť, byty, voda aj kanalizácia. Byty sa začali stavať, ale voda a kanalizácia sa nerobila. Nedá sa to, pretože to nebolo schválené. Museli sme hľadať iné zdroje,“ vysvetľuje Husár.

bývAjú Aj beZ voDY

Hoci sú byty bez vody, 10 rodín tam už býva. Od minulého roka samospráva umožnila niekoľkým rodinám sa nasťaho-vať, pretože ich životná situácia v oblasti bývania bola už viac ako kritická. Dlhoroč-né čakanie na nové bývanie spôsobilo, že poniektorým rodinám sa doslova ich prí-bytky zrútili. Tak ich obec chtiac-nechtiac nasťahovala do bytov. Podobne obstáli aj dve rodiny, ktorých o bývanie zhruba pred rokom pripravil požiar.

Ostatní Rómovia už prestali dúfať, pretože naďalej žijú v zlých podmienkach. Niekoľko budúcich nájomníkov sa nového bývania ani nedožilo. „Už neveríme, že sa niekedy presťahujeme do nových bytov,“ hovoria.

„Boli by sme veľmi radi, keby sa to už podarilo lebo padá na nás domček. Kaž-dým dňom je nižšie ten dom. Bojím sa, pretože synove deti sú pri mne. A dom padá, ak mi celkom spadne ten domček, kde ja pôjdem aj s deťmi, tak lepšie by bolo už v tom novom byť s nimi, len či sa toho dožijeme,“ posťažovala sa stará pani.

Všetci sa zhodnú na tom, že zmena je potrebná a dobrá najmä pre deti. Celá osa-da v obci Červenica je doslova bez vody, ako v stredoveku. Vodu si nosia z lesa, je to ďaleko a je to veľmi náročný terén.

V tejto fáze bolo potrebné spojiť všetky sily a zainteresovať každého, kto nejakým spôsobom mohol prispieť k dokončeniu výstavby.

O situáciu sa začal na náš podnet za-ujímať aj Úrad splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity a jeho regionálna kancelária v Prešove ešte v roku 2012.

„Splnomocnenec vlády SR pre rómske komunity Peter Pollák vie o tejto situácii, informovali sme ho. Vie, že je potrebné ešte pomôcť finančne, takže jeho prístup vnímame ako pozitívny. Som rád, že nám bude nápomocný, že urobí všetko preto, aby nám pomohol dokončiť túto problé-movú etapu výstavby. Hovorili sme o tom aj na zastupiteľstve, povedal som im, že je potrebné toto už vyriešiť, aby už konečne naši Rómovia sa mohli nasťahovať, aby mali iný život. Ja som sa napríklad vzdal svojho zastupiteľského platu na jeden celý

rok, myslím, že aspoň takto sa tiež dá po-môcť, aby si občania Červenice nemysle-li, že som zástupcom a nič nerobím pre obec,“ objasňoval situáciu Husár.

Obyvatelia Červenice, ale aj jej zástup-ca Husár ocenili aj to, že sa o problém za-čala zaujímať redakcia Rómskeho medi-álneho centra.

„Pomohlo nám to veľa, pretože viete, ľudia vidia sa dozvedia, že sa niečo deje. Podľa mňa sa dozvedia aj to, že aj keď sa človek snaží, nie všetko vyjde tak ako sa plánuje, aj keď ten človek chce niečo urobiť nedá sa to, pretože nie je z čoho, rozpočet obecného úradu je taký aký je, tak viete, že aj toto zaváži veľa,“ dodáva Husár.

PomáhAjú méDiá?

O situáciu sme sa začali ako novinári zaujímať na podnet samotných Rómov z Červenice. Aj keď byty ešte nie sú doteraz dokončené, ľudia pocítili a vnímajú tlak, ktorý sme ako médium vyvinuli.

„To že sa o nás začali zaujímať novinári veci trošku posúrilo, inač by sa nič neuro-bilo. Stále sa len hovorí, že nie sú peniaze. Keby neprišli rómski novinári, tak by sa asi nič nepohlo a tiež by ani nikto nevedel o tom, aké problémy tu s bytmi máme,“ hovorí stará pani, ktorej manžel sa už no-vého bývania ani nedožil.

Samospráva má v Červenici so 48 byt-mi ešte čo robiť, ale určite vedia, že veci treba dokončiť a nie utekať od nedokon-čenej práce.

„Chceme to staré zbúrať, všetko to zbúrať, aby už zmizol ten chudobný róm-sky život v Červenici, aby to všetko čo bolo predtým zmizlo, aby sa už nikdy nepoze-rali na to, ako žili dlhé roky,“ skonštatoval Husár.

V obci Červenica v prešovskom okrese žije 902 obyvateľov, z nich je 620 rómskeho pôvodu.

Pre chudobných ľudí je cesta z biedy takmer nemožná bez pomoci zvonku. Bý-vanie to nie sú len štyri steny, bývanie, je domov. Domov, kde sa človek cíti bezpeč-ne a spokojne a najmä dôstojne ako človek. Každý človek by mal mať šancu na vlastný domov. Dobro sa má robiť pre ľudí, pretože tak je to správne. Jarmila Vaňová

ne ko n e č n ý p r í b e h b y t o ve j v ý s t a v b y v Č e r ve n i c i

O tom, ako sa dá aj nedá bývať bez vody

POČUL SOM, VIDEL SOM


d o m y v R a n ko vc i a c h n i e s ú d a r o m , a l e ú s i l í m m n o h ýc h a k t é r o v

Ondrašíková: Poučili sme sa„V roku 2013 nás oslovil Slavo Kutáš z organizácia ETP Slovensko, s tým, či by obec a terénni sociálni pracovníci mali záujem o realizáciu takéhoto projektu v našej obci. Pán starosta s tým súhlasil, považovali sme to za výbornú myšlienku pretože išlo o pomoc ľuďom v oblasti bývania. Mohli získať svoje vlastné bývanie, vlastné domčeky tak, že si ich sami postavia a ETP Slovensko by im na to poskytlo pôžičku a pomohlo im s prácami spojenými s výstavbou,“ hovorí Františka Ondrašíková, terénna sociálna pracovníčka (TSP) a zároveň štatutárka OZ Pre lepší život v Rankovciach.

Do projektu Budujeme nádej mohli vstúpiť len tí, ktorí boli v šetriacom programe. To znamená, že za určitý čas si odkladali danú sumu peňazí na svoju vkladnú knižku a tým preukázali, že sú schopní následne aj splácať pôžičku pravidelne.

„Kým sa došlo k samotnej výstavbe, záujemcov bolo na začiatku viac ale nie-ktorí sa báli do toho ísť. Ľudia sa zvyknú báť nových vecí, najmä ak ide o uzavreté komunity. Nakoniec ostali 4 mladí ľudia, tak do 30 rokov, niektorí už mali deti, a dvaja z nich boli vyučení murári. V jed-nom prípade išlo o rodinu, ktorej členovia predtým žili ako bezdomovci,“ vysvetľuje Ondrašíková. Každý z tých 4 stavebníkov získal pôžičku vo výške 6 160 eur mesačne ju splácajú po 50 eur. Je to pôžička bezú-ročná, na dobu 10 rokov.

Obec sa podieľala najmä pri odpredaní pozemkov a s tým súvisiacimi činnosťami. TSP podľa Ondrašíkovej robili všetko čo sa týkalo organizácie skupiny stavebníkov.

„Obec má partnerstvo s ETP Slovensko a my ako TSP sme to robili ako dobrovoľ-níctvo, pretože táto myšlienka sa nám pá-čila a projekt nás zaujal. Za ETP Slovensko sa výstavbe venoval Slavo Kutáš, manažér výstavby. Projekt skončil v apríli 2014, ná-sledne na to Kutáš odišiel zo Slovenska.

Domy sú skolaudované, ich charak-teristika je, že sú nízkonákladové, ekolo-gické a efektívne. Niektoré materiály boli kupované, ale mnohé boli darované alebo recyklované, teda použité zo starých ma-teriálov. „Napríklad okná boli darované jednou rodinou z vedľajšej dediny, ale teraz

vidíme, že to nebol dobrý nápad, možno by bolo lepšie kúpiť nové okná, pretože už po roku je ich potrebné vymeniť,“ skonštato-vala Ondrašíková.

Na komíny boli použité teplovzdušné rúry, ktoré v jednom z domov, ako sme mohli vidieť, sú len voľne bez omurovania zachytené svorkami. Na otázku, či to bolo skontrolované kominármi, obyvateľ domu odpovedal, že o tom nevie.

„Pokiaľ ide o vodu pre tieto domy bol vytvorený rezervoár, vrt, avšak čakáme na zapojenie elektriny, aby mohlo čerpadlo fungovať. Problém s elektrinou spočíval v tom, že elektrické stĺpy boli od tejto lo-kality dosť vzdialené a elektrárne si vyža-dovali, že tam musia byť nové elektrické stĺpy. Celá táto procedúra so zavedením elektriny trvala jeden rok. Elektrické stĺpy úž sú pod prúdom, riešime v tomto čase už prípojky. Domčeky boli síce už v apríli skolaudované ale ešte je potrebné niektoré veci dokončiť, ako fasády, elektrinu, a iné interiérové veci ako napr. kúpeľne. Rátalo sa s tým, že si to už postupne dokončia vlastníci domov sami,“ povedala Ondra-šíková.

Komunita vníma výstavbu domčekov rôzne. Jedni sú za, iní nie, ale väčšia časť ľudí v komunite fandí stavebníkom a tiež majú záujem o takýto model výstavby domčekov.

„Vo februári tohto roku sme spolu so starostom obce začali znova robiť geode-tické práce, jednať s budúci vlastníkmi pozemkov o tom, kto by mal vážny záu-jem o výstavbu domčeka podľa pravidiel, aké boli aj v prvej fáze projektu. Vtedy sme v našej kancelárii TSP začali vybavovať aj stavebné povolenia, pripravovať kúpno-predajné zmluvy. Druhá fáza projektu je však iná," vysvetľuje Ondrašíková.

Odlišnosť je v tom, že projekt stavební-kov, nie niekoho iného, každej jednej ro-diny zvlášť. Je to ich vlastný projekt. Oni sami si projektujú celý priebeh výstavby, musia jednať s architektkou o predstave svojho domu, musia zháňať peniaze na ten svoj dom a kancelária TSP, obec Ran-kovce, OZ ETP Slovensko, OZ Pre lepší život Rankovce, im iba pomáha. „Najväčší podiel manažérsky, koordinačný, pracov-ný, majú samotní stavebníci. Druhá fáza

projektu nemá nejakého manažéra, ktorý by to celé viedol a ťahal. Má však tím ľudí, pozostávajúci zo zástupcov ETP Sloven-sko, obce Rankovce a združenia Pre lepší život. Dôležitou osobou v tomto projekte je pani Katarína Smotanová, architektka projektu domčekov,“ dodáva Ondrašíková.

ďalej vysvetľuje: „Poučili sme sa, pre-tože pri prvej pilotnej výstavbe sa spravilo veľa chýb. Najviac sme sa poučili v tom, aby to naozaj bola individuálna výstavba. Aby to bolo naozaj ich, nie že to robí ne-jaká organizácia za nich. My celú tú zod-povednosť nechávame na tých stavební-kov. Poučili sme sa aj pokiaľ ide o nejaké technické záležitosti týkajúce sa domov. V prvej fáze sa viac investovalo do podkro-via, my si myslíme, že je lepšie sa zamerať na prízemie a podkrovie riešiť neskôr, keď si na to došetria, aby aspoň časť domu bola dokončená. Aj pokiaľ ide o recyklované materiály ako staré okná a podlahy a pod. tak si myslíme, že je lepšie použiť novšie, čo vydrží aj dlhšie“

Organizáci ETP Slovensko získala ne-dávno Cenu pre občiansku spoločnosť, ktorú udeľuje Európsky hospodársky a sociálny výbor v Bruseli (EHSV) práve za projekt Budujeme nádej. Cena dostali práve za domčeky, ktoré si Rómovia sami stavajú, za vlastné peniaze a ktoré sú aj v ich osobnom vlastníctve.

„Poďakovanie patrí ľuďom, ktorí do programu vstúpili dobrovoľnícky, sú to ľudia z OZ Pre lepší život, priatelia, ktorí nám nielenže fandia, ale nás aj finanč-ne podporujú. Naša organizácia pôsobí v Rankovciach viac ako 10 rokov a je zau-jímavé, že tento typ projektu nebol schop-ný sa ujať v iných lokalitách. Otázne je, že prečo práve v Rankovciach áno. Takýto typ projektu sa však dá realizovať len v lo-kalitách, len v obciach, kde už dlhodobo pôsobí komunitná práca vykonávaná na každodennej báze a v ktorej sú Rómovia priamo zainteresovaní.

Vďaka patrí aj starostovi, On je Róm a na jeho prístupe je vidieť, že chce rie-šiť bývanie Rómov v obci Rankovce. Bez pozemkov totižto by sa nič nemohlo zre-alizovať. Mňa teší, že po rokoch vidieť vý-sledky,“ povedala na záver Ondrašíková. Jarmila Vaňová

DIKHĽOM, ŠUNďOM


JESEŇ / JESOSHneď po lete príde zmena.Príroda sa začervená.Príde zima, príde chlad,drevo treba nachystať.

A tak tatko zberá saso sekerkou do lesa.V záhradke je práce veľa,pozbierame čo je treba.Čo vyrástlo na poli,schováme do komory.

Urobíme prácu skvelú,v zime sa nám zíde veru.

ZIMA / JEVENDZima, zima, príde k nám,ja z nej veľkú radosť mám.Budeže to zábavy –snehuliaka postavím.

Mamka s tatkom starosť majú,akože nás dochovajú.Veď sa skoro od jarilen na zimu chystali.Kto sa dobre pripravil,nebude mu veru šil.

S l Ov n í K pR e pa n i uČ i T e ľ K y

ľuľuďi – kvietokšukar ňilaj – krásne letošil – zima, chladno

PREČO S TREBA PRIPRAVIť NA ZIMU?AKO SA DOMA PRIPRAVUJETE NA ZIMU?ČO MÁŠ NA ZIME NAJRADŠEJ?

POVEDZ V RÓMČINE:• DREVO• LES• SEKERA

O KTOROM ROČNOM OBDOBí HOVORíME?NAPíŠ, AKO SA CHYSTÁTE DOMA NA ZIMU!

KIRMORO


AUTORKOU TEXTOV K PRíLOHE KIRMORO JE KRISTíNA MAGDOLENOVÁ.AUTORKOU ILUSTRÁCIí K PRíLOHE KIRMORO JE ANNA MARTIŇUKOVÁ.

V našej škôlke je teraz veselo. Máme v nej šaša Tomáša aj draka, čo je vegetarián. Už ich poznáte, už sme si ich predstavili. A všetci sa učíme spolu čítať a písať. Ale každý deň nám prinesie aj nové prekva-penia.

Včera prišla Adelka do škôlky s veľkou taškou. „Čo máš v tej taške, Adelka?“ pý-tala sa pani učiteľka. Ale Adelka mlčala, len ťahala tú ťažkú tašku do triedy. Keď sa pani učiteľka otočila, aby pripravila de-ťom farbičky na kreslenie, vykuklo z tašky uško. Čoby uško! Veľké ušisko! „Jaj,“ zjoj-kli deti a uško sa hneď schovalo. „Deti, čo sa deje?“ pýta sa pani učiteľka. Ale deti neprezradili, čo videli. Teraz majú veľké tajomstvo. Tajomstvo s ušami. Všetky deti vedia, že v taške ma Adelka zvieratko, čo ma fúzy a krásne biele uši. „Čo je to? Pre-zraď mi,“ dobiedza do Adelky šašo Tomáš. On teda ešte niečo také krásne s takými dlhými ušami v živote nevidel. „Šošoj, šo-šoj je to,“ šepne Adelka do uška Tomášovi.

„Šošoj, šošoj…“ loví v pamäti šašo To-máš. „To znie skoro ako šašo,“ mrmle si. Vyberie sa k stolu, kde má pani učiteľka schované zrkadielko, a potajme si preme-riava uši. „Ja ich nemám také dlhé ako šošoj, teda nie som šošoj?“ húta. Hádan-ka, čo mu dali deti, je pre neho ťažká. A to netuší, že dnes nebude jediná.

Pani učiteľka rozpráva deťom o jese-ni a spolu kreslia jesennú prírodu. Mar-cel, ktorý chodí s dedkom často do lesa na prechádzky, pozná veľa stromov a aj zvieratiek. Vysvetľuje deťom ako sa vola-jú zvieratká na obrázkoch, ktoré im dala pani učiteľka. A potom im jedno zvie-ratko aj nakreslí. Je to vlastne taká kopa paličiek. „Čo je to?“ pýta sa šašo Tomáš. „To vyzerá ako malý drak,“ pridá sa náš drá-čik-vegetarián. Páči sa mu,

ŠAŠO, ŠOŠOJ A TAJOMNý TIVIŠKOS

ViDELi StE už DEti NAOzAJStNÉhO JEžKA?ČíM SA ŽIVí JEŽKO? VEDELI BY STE SI HO NAKRESLIť?

že kôpka pichľavých paličiek má na hlave jabĺčko. „To učite bude malý vegetariánsky drak,“ háda. Ale deti sa len smejú. „To je tiviškos,“ vysvetľuje Marcelko ako znalec.

„Ale, deti, my vám vôbec nerozu-mieme,“ mrnčia teraz aj šašo Tomáš aj drak-vegetarián. Už by ich bol prepadol smútok, ale prišla pani učiteľka. „Tak, Adelka,“ poveda-la, „nože nám predstav, komu patria ušiská v tej taške!“ Adel-ka chvíľku otáľala, ale nakoniec ju otvorila. A čože z nej nevyliezlo? Veľký, ušatý zajac! „Zajko-bojko!“ kri-čali deti, a niektoré kričali „Šošoj, šošoj.“ Zajačik sa zľakol a začal behať po triede a deti za ním. „Deti, deti, upokojme sa, lebo zajko sa bojí…“ prehovorila pani uči-teľka. Mala čo robiť, aby si deti posadali do kruhu. Do jeho stredu Adelka položila

zajačika. Pani učiteľka všetkým vysvetlila, že zajko a šošoj sú to isté. Šošoj je zajac po rómsky. „A čo znamená táto kôpka pa-

ličiek?“ opýtal sa šašo. Lebo on bol veľmi učenlivý a chcel všetko vedieť a zapamätať si. A vedel, že keby sa

nespýtal, že nebude v noci spať. „Toto je, detičky,“ povedala pani učiteľka, „to

je ježko, teda tiviškos. A toto nie sú pa-ličky, ale pichliače. Na ne si ježko naloží jabĺčko, aby ho nestratil, a už aj uteká si ho schovať na zimu.“ „Takže to nie je malý drak?“ spýtal sa drak-vegetarián. Aj zostal na chvíľku smutný, že to nie je drak. Už veril, že bude mať súrodenca v škôlke.

„Tak, deti,“ povedala pani učiteľka, „na dnes už bolo tých prekvapení až-až. Odložíme si pekne farbičky, napapáme sa a pôjdeme spinkať. A uložíme do postieľky aj zajka. Dobre?“ „Výborne, výborne!“ te-šili sa deti. A tak do našej škôlky pribudol šošoj a na obrázku tajomný tiviškos.

CHROBÁČIK


Pred vyše rokom, 15. júna 2013, bol v Spišskej Kapitule vysvätený za kňaza Róm Peter Gaži. Stal sa tak v poradí štvrtým rómskym kňazom v rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku. Vyrastal vo Valalikoch. Bolo ich päť detí, a viera prichádzala tradičným spôsobom – cez rodinu.

kňazské povolanie nie je typické pre Róma. Nemali ste s tým problém?

V rómskych rodinách je typické, že mladí ľudia idú do manželstva a majú veľa detí. A nebolo to ani u nás inak. Keď som povedal, že idem za kňaza, rodičia spočiatku nesúhlasili, ale potom už na to pristali. Aj ja som mal pubertu, tiež som prežíval tie normálne veci. Dať si trošku vína, možno pofajčiť. Fajčil som asi týž-deň… (smiech) Všetko, čo sa dalo, som aj ja ako mladý vyskúšal. Naozaj len v takej nevinnosti, aby to bolo vyskúšané. Ten iný život, môže lákať, ale človek vždy príde na to čo je hlavné a Boh mu ukáže cestu, kde ho chce mať. A mne Boh cestu ukázal. Tak som sa na ňu vydal. On si vás zavolá v ten správny čas.

Ako Róm ste prežili 6 rokov v seminá-ri medzi samými Nerómami. Nestretli ste sa aj v cirkvi s diskrimináciou?

Nie, nezažil som diskrimináciu. Ja som vždy zažíval také spoločenstvá, kde reš-pektovali môj názor, môj pôvod, a hoci mali niekedy iné názory, ale rešpektovali ten môj. A možno som ich niekedy aj pre-svedčil, že prijali môj názor za svoj. Lebo človek je niekedy pomýlený a je taký dezo-rientovaný v mnohých názoroch, ale ak sa mu podajú dobré argumenty, tak potom to on príjme. Každý máme svoju vieru. Tá viera je u každého špecifická. Ja prežívam veľmi intenzívne stretnutia s Bohom na-príklad pri adorácii alebo keď sa modlím. Prežívam ten čas v tichu. Lebo čas v tichu s Bohom je veľmi dôležitý. A práve vtedy zažívam dotyk Pána a toto je pre mňa veľmi dôležité, keď môže byť človek v ti-chu a s Pánom. Toto je ten dôverný vzťah s Bohom.

mali ste počas školy nejakú predsta-vu, kde bude pôsobiť ako kňaz? Niečo vysnívané?

Vysnívané som nemal nič, ale vedel som, že to určite bude rómska pastorácia.

Teraz ste v Lomničke. je táto komu-nita náročná pre mladého kňaza?

V Lomničke je okolo 900 detí, mládež naozaj ako keby bažila za vierou, ale aj za takými jednoduchými vedomosťami, ktoré možno nemajú zo svojho rodinného

prostredia. Takže práce je tu naozaj dosť. Máme stretnutia a možno sa to nezdá, ale je to veľmi živá farnosť. No a sväté omše, ktoré tu prežívam, sú neuveriteľné sväté omše, ľudia s medzi sebou usmievajú, hrá sa tu úžasne, takže… Ale zas aby nezabú-dali, že je tam aj Boh, že nielen tá hudba je dôležitá.

máte nejaký sen, čo by ste chceli ako kňaz dosiahnuť?

Snom je možno to, aby ľudia naozaj zmenili svoje srdcia, lebo niekedy aj tu v Lomničke počujem, že matky preklí-najú svoje deti, alebo aj iné veci, ktoré sú veľmi ťažké… Koľkokrát som ich už upo-zornil a stále robia to isté. Lebo preklína-nia a hrešenia, sú veci, ktoré sú veľmi zlé a ktoré vplývajú na deti ako zlo, kliatba. Ale aj na nich samých, na ich rodiny. Takže aj oni musia na to prísť, že nie preklínať, ale skôr žehnať sa medzi sebou. A toto je dôležité, lebo dovtedy budú v kruhu hre-šenia a kliatieb, pokiaľ sa oni budú medzi sebou nenávidieť a budú si medzi sebou robiť zlé veci.

máte nejaké krédo do života? Do bu-dúcnosti?

Ja si myslím, že v Rómoch je budúc-nosť. Len aby aj oni objavili tú budúcnosť v sebe. Jarmila Vaňová

Gaži: V Rómoch je budúcnosť. Len aby aj oni objavili tú budúcnosť v sebe

Fotografia: Marek Čecho

DO VLASTNýCH RÚK


Kristína Štajerová hiňi terňi romaňi čhaj, hin lake 18 berš. Dživel pro maškarutno Slovačiko, andre Podbrezova. Oka berš dophirďa e maškarutňi sikľarďi socijalno andro foros Brezno. Imar vajkeci berša pes interesinel pal oda, sar dživen o Roma pre Slovačiko. Hiňi zathoďi andro grupi, save kamen te žutinen le Romenge. Andre oda oj dikhel peskero dživipen. Irinkerel the poezija. Oda so irinďa, lake sas imar andre duj poezijakere zbjerki.

savi hiňi tiri famejila, so keren, hin tut phrala, pheňa?

Miri fajta hin ajsi, kaj amen sam trin, hin man jekh phral the pňeň. So te phe-nav pal peskeri fameľija, duminav , kaj sam ajse sar aver, e daj o dad mange keren buťi, o phral phirel andre maškarutňi sikľarďi, oka berš maturinelas, avke sar the me. E pheň phirel menk pre bazuťni sikľarďi, o phral kamel tiž te džal pre uči sikľarďi.

save hine o dad, e daj, sar tut bara-renas avri?

Kana mange has menk 13, 12 somas ajsi hoj našunavas. Akor nasikľuvavas, e daj o dad pre ma ľumidenas, vakerenas man-ge kaj kampel e sikľarďi, kaj bije sikľarďi nane dureder dživipen. Ke amende muši-nas te doľikerel so kampel. Me somas furt choľamen kaj mušinav sigo te el khere, ko 8. ori imar mušinavas te el khere, o amala sle avri menk. Kamenas amen lačhes avri te bararel, the mira pheňa, phrales.

kana džal pale sikľarďi, phirehas pre maškarutni sikľarďi, žutinenas oleha e daj o dad, kaj te džas, vaj korkori peske oda kidľal avri?

Andre kada oda has pre mande, me kamľom te džal pre maškarutňi sikľarďi so man interesinďahas, savi man andro dživi-pen vareso diňahas. On mange kamenas te kidel avri ajsi sikľarďi, kaj peske te arakhav buťi. Avke pes varesar dothoďam, the avke pro agor geľom pre kadi sikľarďi.

savi oda has sikľarďi?Has oda sukromno socijalno-pedago-

gicko akademia EBG Brezno. Sikľuvav socijalno-vichovno buťakero bijo da, kaj me kamav le manušen, the kamav te če-

na č a p a l o s i k ľ i b e n v a ke r e l e K r i s t i n a Št a j e r o v a

Nadžanav mange te duminel kaj ačhava bijo sikľiben

rinel o dikhiben pro Roma. Oda hin ajso nekbareder so kamav te dochudel, the kaj džanav kaj savoren manušen naprekerava, no kaj ča varesaven lendar, ta akor mištes. Me dikhav andre lende zor, so but manu-ša oda nadikhen. Akor bijo da me kamav len te čerinel. Te zachudel le čhavenca, po sikra lenca te kerel, ola terne paľis čerine-na avren, oda ela ajso angluno.

Džanes peske tu te duminel, kaj doke-reha e bazutňi sikľarďi u pajis ňis?

Oda mange nadžanav te duminel, kaj phirďomas pre bazutňi sikľarďi the uľomas pajis khere. Me nadžanav imar te duminel, kaj vareso namušinav te kerel. Som sikaďi pre oda, kaj man hin vareso te kerel, the kaj pes mange nakamel, butere manušen-ge pes nakamel te džal andre buťi, andre sikľarďi, oda hin normalno. No nadžanav peske kajso bipherdo ďives te duminel. Me man zakidav the avreha, man hin so te ke-rel but buťa andro ďives. Nadžanav mange te duminel, kaj ačhava bije maškarutňi si-kľarďi, bijo sikľiben.

sar dikhes pre varesave bilačhipena save keren o manuša kana vareko hin Rom?

Inteligentno manuš, savo hino sikado, dikhel pro manuš na pal oda savi les cipa, no pal oda savo hino. Me kada nakerav avri, nakerav oda. No šaj avel vrama, kana kada avri kerava, the kamav oda avri te kerel. Akana menk nadžanav sar oda avri kerava no kaj ča avkes, hoj te en anglal ola bachtale lačhe Roma, oda hin ajsi preven-cija ko rasizmus.

me džanav kaj tu the irines, so irines?Irinavas poezija, imar andre dujto

zbierka hin the miro irišagos. Sas oda pal o dživipen, palo kamiben, pal o pharipena save hin le ternen. Pal o kolori the avke.

kames kaj tuke jekhvar te džal avri tiri genďi?

Kajso kamiben man imar nane, oda na, andre oda man nadikhav, dikhav man andre ola projekti preko Roma. Rado iri-nav, no oda nane ajso angluno andre miro dživipen. Klaudia oláhová

Fotografia: Marek Čecho

LAS ANDRO VAST


Spoluprácu s rómskymi rodičmi si riadi-teľka pochvaľuje. „Sú rodičia, ktorí sa zau-jímajú a chcú pracovať zo školou a s deťmi. Ale nájdu sa aj takí, ktorí nemajú vôbec záujem,“ hovorí Stupáková. Najviac to podľa nej vnímajú samotné deti, hlavne keď sú rôzne školské vystúpenia, na ktoré niektorí rodičia neprídu. A určite nie z ne-dostatku času.

„Deti sa radi ukazujú, snažia sa. Keď nakoniec rodič nepríde, nesú to veľmi ťaž-ko,“ zdôrazňuje. Budova školy patrí cirkvi a všetky náklady spojené s jej prevádzkou vrátane rekonštrukcie musela hradiť obec. To je pre obec a rozpočet školy veľká záťaž, ale ako riaditeľka zdôrazňuje, majú všetko, čo nevyhnutne potrebujú a deti sa môžu v škole cítiť dobre.

Školu navštevujú rómske deti, ale v prí-pade tejto školy nejde o novinku. Ako hovorí Stupáková, škole je rómska už od 50-tych rokov. Nerómske deti navštevujú školu v Rožňave. Na otázku, prečo to tak je, či sú rómske deti iné ako nerómske, hovorí, že dieťa je dieťa.

„Netreba sa zaoberať tým, či sú to róm-ske, nerómske alebo černošské deti. My sa snažíme dať deťom veľmi veľa a zaoberáme sa nimi aj individuálne,“ hovorí riaditeľ-ka. Ako dodáva, deti radi kreslia, učia sa kultúrny program, rady navštevujú rôzne kultúrne vystúpenia a aj pečenie ich zaují-ma. To sú aktivity, ktoré pre nich na škole pripravujú. A môžu sa pochváliť aj úspech-mi z výtvarných súťaží predovšetkým, kde pravidelne v regionálnych súťažiach majú prvé miesta.

Aby zabezpečili čo najlepšiu prípravu detí do školy, majú na škole aj nultý roč-ník. „Sú tam deti, u ktorých sa na základe psychologického vyšetrenia zistilo, že by nezvládali učivo I. ročníka. Je to veľmi dob-re, lebo viem, že v nultom ročníku sa deti pripravujú svedomito a potom sú už pri-pravené na štandardnú školskú dochádz-ku. Keď sa zavádzali nulté ročníky, boli

sme medzi prvými ktorí sme sa k tomu priklonili,“ zdôrazňuje Stupáková.

II. stupeň navštevujú deti v Drnave alebo v Rožňave na školách s vyučovacím jazykom maďarským. Riaditeľka a ostatní učitelia však zostávajú s deťmi v kontakte.

„Pravidelne chodíme na vyhodnocova-cie porady po pol roku a potom aj na kon-ci školského roka. Sledujeme aj to, kde sa žiaci dostali, na aké školy. Chceme vedieť, či pokračujú v štúdiu. Tento rok nastúpili na strednú školu 4 naši žiaci,“ hrdo hovo-rí riaditeľka. „Aj pre nás je dôležité, aby sme to vedeli, pretože iba takto vieme, že naozaj robíme dobrú prácu, že im dávame základ do života a sme na nich hrdí.“

Aj Stupáková pripúšťa zmeny v obci po

požiari hradu Krásna Hôrka. „Rodičia sa báli púšťať deti do školy. Škola im vyšla v ústrety. Situácia v Krásnohorskom Pod-hradí bola vtedy dosť napätá, chápali sme rodičov, preto tá ústretovosť,“ konštatuje. Aj to bol dôvod, prečo sa učitelia s deťmi o tejto téme veľa rozprávali.

„Pravidelne sme o to s deťmi rozoberali na hodinách vlastivedy. Hovoríme o spo-lunažívaní s inými národnosťami, vysvet-ľujú im to aj rodičia. Jednoducho sme sa museli s deťmi o tom baviť, situácia si to vyžadovala. Bolo vidno, že sa deti boja. Momentálne sa to teraz trošku utíšilo a ne-máme už skoro žiadne problémy. Vrátilo sa všetko do starých koľají…“ dodáva Stu-páková na záver. Monika sinuová

hOvOR íme S :

r i a d i t e ľ ko u Z Š s mŠ v K r á s n o h o r s ko m po d h r a d í

STUPÁKOVÁ: DIEťA JE DIEťAZákladná škola s materskou školou v Krásnohorskom Podhradí bola založená v roku 1899. Založil ju gróf Andrássy spolu s manželkou Františkou pre chudobné deti pod hradom Krásna Hôrka. Odvtedy stále funguje, v súčasnosti má v základnej škole 56 detí a všetky sú rómskeho pôvodu. Na jej čele stojí od roku 1999 Agnesa Stupáková.


MIESTA PRE RÓMOV


Štefan Darvaš má 53 rokov. S manželkou má 5 detí. Žije v osade v Krásnohorskom Podhradí. Je jedným z 3 majiteľov domov stojacich na pozemkoch, ktorých spoluvlastníkom je aj Marián Kotleba. V dome žije spolu s manželkou a so synom. Na pozemku za domom stojí aj jednoizbový dom ich syna.

Ako dlho žijete v tomto dome?Už veľa rokov. V tomto dome žijeme už

16 rokov.keď ste začali stavať, vedeli ste, že

pozemok má iného majiteľa? boli ste oznámiť, že tu idete stavať?

Nie. Začali sme stavať bez toho, žeby sme niekoho upozornili. Stavali iní, tak sme začali aj my. Povedali nám to až vte-dy, keď už dom stál.

Čo ste potom urobili?Išiel som na úrad a chcel som odkúpiť

pozemok. Na obecnom úrade mi pove-dali, že za meter štvorcový to bude 3 ko-runy, potom že 100 korún. Ale nevedeli sa dohodnúť. Čakali sme, ale nevybavili nič. Veril som, že úrad pomôže. Ale ne-bolo z toho nič. Potom pred darovaním pozemku Kotlebovi sme išli za majiteľom Štefanom Szaniszlóm. Chcel za meter štvorcový 20 eur. To je veľa, nemôžeme si to dovoliť. Domček som si postavil sám a nikto mi s ním nepomohol. Bola to chyba starostov, že nič nerobili a nekonali v tejto veci. Len sľubovali.

kde ste predtým bývali?Bývali sme v lese na kopci. Bol to jedno-

izbový dom a nezmestili sme sa tam. Deti rástli… V dome žijeme momentálne traja. Ja, manželka a náš školopovinný syn.

koľko detí máte?Máme 5 detí.ostatné detí sú už samostatné?Jeden žije v dedine a traja tu v osade.

Jeden syn má postavený domček za naším domom.

Prečo podľa vás pán szaniszlo daro-val pozemky kotlebovi?

Nevyhral voľby na starostu a vinil nás Rómov. Preto asi. Nedostal sa tam, tak sa pomstil. On je prchký človek, nedá sa s ním hovoriť.

Čo ste urobili, keď ste sa dozvedeli, že majiteľ daroval pozemky kotlebovi?

Nič. Čo môžeme urobiť? Prácu nemám a ani moja žena. Žijeme zo sociálnych dá-vok.

koľko domov je na pozemku, ktorého spolumajiteľom je kotleba?

Tri domy.Čo budete robiť, ak kotleba bude

trvať na tom, aby ste odišli z pozemku a opustili dom? máte kam ísť?

Ja neviem, čo budem robiť. Ale budeme čakať, čo urobí Pollák a starosta. Nemá-me kde odísť. Deti nás neprijmú. Ja som chcel pozemok odkúpiť, ale nedalo sa. Čo mám teraz robiť? Nemáme peniaze, aby sme mohli odísť. Keď som začal stavať, na pozemku bola voda. Bol to močiar. Pra-coval som niekoľko mesiacov, kým sa mi podarilo odviesť vodu a vysušiť ho.

ste zamestnaný?Nie, robím na aktivačných prácach.kde ste predtým pracovali?Pracoval som ako pomocník na stav-

bách v rôznych podnikoch. Dávka, ktorú poberám mi nepostačí ani na pokrytie lie-kov. A prácu si zoženiem iba ťažko.

Platíte obci nejaké poplatky?Platíme poplatky za smeti, vodu, ale

dane nie.myslíte si, že ak sa to všetko podarí

vyriešiť, bude sa vám ľahšie žiť?Viem, že ak sa všetko vyrieši, budeme

brať aj príspevok na bývanie.v čase, keď prišiel kotleba do osady

vymerať si pozemok, báli ste sa?No, áno, báli sme sa, ale urobili sme

ako nám povedali.bol tu niekto pred jeho príchodom,

kto vám radil ako sa zachovať?Boli tu policajti a starosta. Povedali

nám, aby sme sa nebáli, nech nerobíme nič, nekričíme, odídu.

Čo sa dialo v osade, keď tu mali kotle-ba a jeho prívrženci stretnutie?

Keď mal prísť Kotleba, tak všetci v osa-de strážili a hliadkovali. Báli sme sa. Kto by sa nebál o svoju rodinu?

Aj vaše dve deti majú postavené domy tu v osade. sú vysporiadané?

Nie. Majú malé domčeky postavené na pozemkoch svokrovcov a chceli by tiež postaviť legálne domy na svojich pozem-koch. Ale, keď chcú odkúpiť pozemok alebo dom v dedine, nepredajú im ho. Róm z osady má veľmi malú šancu nato, aby mu bieli v dedine odpredali pozemok alebo dom.

Ako to bude podľa vás ďalej?Neviem. Nezávisí to od nás. Musia nám

pomôcť iní, lebo my sme bezmocní. Ak by som pred rokmi neprišiel o prácu, mal by som peniaze, tak by toto nebolo.

myslíte, že bude lepšie?Neviem. Budem veriť Pollákovi, že nie-

čo urobí. Monika sinuová

ho vo r í m e s m a j i t e ľ o m n e v y s p o r i a d a n é h o p o z e m k u v o s a d e v K r á s n o h o r s ko m p o d h r a d í

Už roky sa snažíme vysporiadať si pozemky


ROMANE THANA


Dokončenie zo str. 6

vy ste sa ku svojim rómskym kore-ňom hlásili vždy, počas celého obdobia socializmu. Aké to pre vás bolo?

Chcem povedať, že keď som robil v te-levízii, v Košiciach, tak som ako prvý na Slovensku využíval rómsku kultúru v te-levízii: rómske pesničky, napísal som sce-náre rómskych rozprávok, televízne hry, kde sa pracovalo s rómskou tematikou… A herci z Bratislavy prichádzali do Košíc, kde hrali Rómov.

Ako vás vnímalo prostredie, v ktorom ste sa pohybovali? Nemali ste niekedy kvôli tomu problémy?

Práve naopak. Ja som sa hlásil k Ró-mom vždy. A to všetci Nerómovia v mo-jom okolí oceňovali. Hovorili: je to mož-né? Viete, ako človek, ktorý má vzdelanie, veď som profesorom slovenčiny a histórie, pôsobil som v televízii, mohlo by som sa tváriť, že s Rómami nemám nič spoločné, mohol by som zanevrieť. Ale ja som sa hlá-sil k Rómom. Dokonca som preložil do slo-venčiny rómske pesničky. Teda prebásnil. A vtedajší minister kultúry Miroslav Válek ma stretol a na ulici na mňa kričal: Dežko, čítal som tie tvoje preklady rómskych pies-ní, to je fantázia! Tam sú také metafory, že ťa obdivujem! A zavolal mi aj Milan Rúfus, ktorý bol mojim učiteľom. Bol to práve on, kto ma naučil písať básničky… Keď som začal uverejňovať básne v Mladej tvorbe, tak si ma zavolal a povedal: Ty si talent, ja sa ti budem venovať. A keď mi vyšla prvá básnická zbierka Záružlie a lekno, tak povedal: Prehovoril básnik. To bola veľká pocta!

už sme hovorili, že vaša poézia, to sú neustále návraty do rodnej dediny…

Áno, v roku 1982 som vydal básnickú zbierku Horiaca višňa, kde sa znova vra-ciam domov. K mojej mamičke a môjmu otcovi. Horiaca višňa bola vyhlásená za najkrajšiu knihu roka. Cenu mi odovzdá-val Vladimír Mináč osobne. A viete, čo mi ešte dali? Dali mi vkladnú knižku, na kto-rej bolo 20 000 korún, čo boli vtedy veľké peniaze! V roku 1989, keď som mal 50 ro-kov, mi Slovenský spisovateľ vydal zbierku Magnólie zhasínajú, čo bol výber z mojej tvorby. Tá kniha sa dostala ku vtedajšiemu prezidentovi Václavovi Havlovi, ktorý mi osobne napísal list s gratuláciou. Nakreslil mi to svoje typické srdiečko a napísal, že dávno nečítal takú krásnu poéziu…

Ale vy ste boli asi jediný Róm aj v kru-pine a aj neskôr na vysokej škole.

Je to tak. Bol som jediný. Ale moji ko-legovia si ma vždy vysoko vážili.

vnímali ste podporu zo strany majo-rity ako niečo dôležité na vašej životnej ceste?

Tá podpora bola veľmi dôležitá. Do-konca, keď som si ako študent v Krupi-ne zlomil nohu, môj spolužiak prišiel ku nám domov do Hradištia. A keď videl ten domček, ktorý môj otec vlastnými rukami postavil, keď poznal tamojších Rómov, tak to všetko veľmi obdivoval. Dokonca môj profesor matematiky ma požiadal, aby som ho učil po rómsky. A ja som ho učil. A naučil sa mnohé veci.

vaši rodičia sa dožili vašich promócií na univerzite?

Keď som dostali diplom na Filozofickej fakulte, moji rodičia sa veľmi tešili. Boli hrdí. Bolo to aj ich víťazstvo, lebo ma celý čas podporovali. Bolo treba peniaze na cestovanie, na stravu, na internát… Ne-bolo to jednoduché, ale oni ma vždy pod-porovali. Dokonca pred maturitou, môj otec viete čo urobil? Mali sme doma rádio, krásne a drahé rádio, a môj otec ho predal, aby ma podporil. Čiže moji rodičia ma mi-moriadne podporovali a tešili sa z mojich úspechov.

museli byť hrdí, keď videli, že majú doma básnika.

Môj otec, keď počul moju báseň reci-tovať v rozhlase, začal plakať. Videl som, ako mu vyšli slzy.

Po skončení univerzity ste išli pôsobiť do Trebišova…

Trebišov som miloval. Mal som tam nielen dobrých žiakov, ale aj veľmi dobré vzťahy s kolegami. V Trebišove som pre- žil najkrajšie roky života. Trebišov milu-jem.

Ako vás ovplyvnil Trebišov ako bás-nika?

Veľmi. Dopísal som tam svoju zbierku Záružlie a lekno a tiež Rozhovory s nocou. Rozhovory s nocou získali potom cenu vydavateľstva Smena. To bolo krátko po-tom, čo som odišiel z Trebišova pracovať do Košíc, kde som pôsobil v televízii ako dramaturg.

vy ste boli vlastne aj prvým Rómom na slovensku, ktorý pôsobil profesionál-ne v slovenskej televízii…

Je to tak. Ako som už povedal, v tele-vízii som sa snažil propagovať rómsku

kultúru, či už rómske pesničky alebo rozprávky. A prvý som na Slovensku vy-dal knihu rozprávok Čierny vlas, ktorá vyšla práve v Košiciach. Boli to preklady rómskych rozprávok, ktoré som zozbieral ako vysokoškolák. Kniha vyšla v náklade 30 000 výtlačkov. A viete čo? Za týždeň boli vykúpené!

Priestor v televízii, ktorý ste dosta-li, ste využili pre Rómov. Povedal vám niekedy niekto, že toto nesmieš robiť?

Nemal som nikdy kvôli tomu problémy. Naopak. Mal som tam ešte kolegu, kto-rý bol tiež Róm, ale sa k svojmu pôvodu nehlásil, a ten mi hovoril: Rob to, čo ro- bíš, robíš to dobre. Budem ťa podporovať. Veľa vecí vzniklo aj vďaka jeho podpore, keďže zastával v televízii dôležité miesto. Takže ja môžem povedať, že košická tele-vízia za mojich čias preferovala rómsku tému…

hovoríte, že ste boli ako Róm rešpek-tovaný. Ako to bolo s rómskym jazykom?

Po revolúcii som ako prvý na Sloven-sku založil organizáciu Romaňi kultúra a v roku 1990 začal som s vydávaním časo-pisu Roma. Svoj prvý úvodník som napísal v rómčine. Chodil som na rôzne podujatia týkajúce sa jazyka aj do zahraničia, ale všetko to vlastne až po roku 1989.

Ale mám aj takú príhodu pokiaľ ide o rómčinu. Bol som so svojim vnúčikom v nemocnici a bolo tam rómske dieťa, kto-ré nevedelo ani slovo po slovensky. Bolo mu veľmi zle, lekárka sa s ním nevedela dohovoriť. Tak so im urobil tlmočníka a potom som napísal a vydal Maľovanú rómčinu. Pre mňa je môj vzťah k rómčine dôležitý. V 90-tych rokoch som vydal slo-vensko-rómsku knihu, kde som preložil svoje básne aj do rómčiny. Kniha sa volá Slniečkové deti.

kedy ste si kúpili ako básnik svoj prvý písací stroj?

Jaj, ako študent-vysokoškolák. Lite-rárny fond mi venoval peniažky, keď som chodil zbierať rómske rozprávky, aby som ich mal na čom prepísať. Kúpil som ho v Lučenci.

A máte ho ešte?Mám ho tu. Píšem celý život na ňom.

Aj teraz. Hoci mám počítač, vždy píšem básničky na písacom stroji.

myslíte si, že si Rómovia vážia, čo ste pre nich urobili?

Neviem, asi ani veľmi nie. Kristína Magdolenová

SME RÓMOVIA


❧Do diaľky sa lúka blýska,

dýkou rieky prebodnutá.

Cigáni sa blížia, blížia…

Kopytami žltých kobýl

maľujú hviezdy na džbán ticha.

Pilník luny opiluje

vrchol diamantovej hory.

Cigáni sa blížia, blížia

a z ich oči čierni vtáci

bozkávajú modrú ružu neba.

❧

Narodil som sa,

do chladnej vody ma ponorili,

aby som bol zdravý ako orech.

Uspával ma olej hory,

píjal som noc zo slamky.

Moje čierne oči –

ručníček žiaľu.

❧Spomienka,

studňa hlboká.

Luna si zacvikla prsty

v pukline pleteného domca,

chcela si brnknúť na struny

cigánových huslí.❧Cigáni majú dušu

ako kúzelnícky klobúk.

Môžeš si z neho vytiahnuť

sponu do vlasov,

biele tkaničky čistého snehu.

Plno sladkých koláčikov lúk

v prútenom košíku kraja.

Cigáni majú dušu


Môžeš v ňom nájsť

stromy v zimnom slnovrate,

mesiac, čo sa kúpe v zlate.

Cigáni majú dušu


Môžeš z neho vytiahnuť

jablká a oblátky rána,

bieleho koníka,

čo prekračuje

vodopád tmy

a na číročírej ceste

ľuďom necháva podkovy

pre šťastie.

AMEN O ROMA


Pokračovanie zo str. 4Čo bude s mojimi deťmi? To mi asi naj-

viac rezonovalo v hlave. Malo to byť radšej to psychické ochorenie, hovorila som si.

Ako reagovali deti, rodina?Samozrejme stoja pri mne. Utešovali

ma a môj druh je pre mňa tou najväčšou oporou. Akoby nás rakovina ešte viac dala dokopy. Prvýkrát som si myslela, že to ne-zvládnem, že neprežijem. Ale postupom času som si uvedomovala, že tu nemôžem zanechať také malé deti. Nuž, viacerí mi hovorili, nech sa nedám operovať, nech skúsim inú liečbu, ale ja som sa rozhodla, že budem veriť lekárom. Na operáciu pôj-dem, ale najprv musím absolvovať che-moterapiu. Prešla som toho veľa a už sa nevzdám. Prejdem aj vodu aj oheň! Budem bojovať! Chcem žiť! Mám deti a chcem ich vychovať. Mám 23 rokov, som mladá a zostáva mi jediné: bojovať a aj veriť sebe, Bohu. Som šťastná, že som s rodinou. Mu-sím veriť…

Ako prebieha samotná liečba?Nuž poviem vám, som momentálne po

chemoterapii. Je to ťažké, som slabá, ale rakovina je teraz moja dočasná kamarát-ka, ako mi hovoria lekári. Musím ju prijať, odmietnuť sa nedá.

Zmenilo vás to?Áno. Veľmi. Naučila som sa žiť, vážiť

si život, rodinu, ľudí, otca, mamu, ktorá mi ublížila nie raz, a veľa obyčajných vecí. Pochopila som, že k ľuďom treba byť dob-rý a dať im aj to posledné ak vás niekto navštívi. Nie nadarmo sa hovorí: Človek do domu, Boh do domu.

viera v boha. Pomáha?Áno, verím. Vždy som v Boha verila a aj

v Pannu Máriu. Otec nás tak vychoval. Keď sa pomodlím, cítim sa ľahšie, živšie. Ak sa náhodou dlhšie nepomodlím, vtedy som veľmi slabá, nič sa mi nechce, a keď si spomeniem na moju kamarátku rakovinu, som ešte viac unavená. Začnem sa mod-liť a hneď sa cítim lepšie, akoby zo mňa spadla všetka ťarcha. Tak mi Boh pomáha.

Ako vníma vašu chorobu váš part-ner? Zmenilo sa niečo?

Vždy sme sa mali radi, nikdy sme sa nevadili, ale teraz je to ešte lepšie. Vážime si jeden druhého, akoby sme sa teraz dali dokopy. On to znáša ešte horšie ako ja. Trpí so mnou. (plač)

Ako to vnímajú deti? Tušia niečo, keď mama odchádza častejšie z domu?

Vždy pred odchodom si ich obe zavo-lám a pripravím ich na to, že budem pár dní preč. Doteraz netušili nič, ale (plač) posledný krát, keď som odchádzala sa ma môj šesťročný syn opýtal, či je pravda, že mám rakovinu a môžem umrieť. Nevedela som, čo povedať, rozplakala som sa. Viete si predstaviť, keď vám to povie také malé dieťa?

Čo ste mu na to povedali?Nič, nedokázala som odpovedať. Za-

viedla som reč na inú tému. Niekto mu to musel povedať.

Nechcete mu to vysvetliť?Chcem, len potrebujem čas. Nájdem si

spôsob.Aké to je v nemocnici?Prístup lekárov je dobrý. Nikto nerieši,

že ste Rómka. Pre lekárov a celý tím je cie-ľom pomôcť vám. V nemocnici stretávam aj niekoľko Rómiek. Ja som najmladšia. Najstaršia má okolo 43 rokov. Každá bo-juje s rakovinou po svojom, ale často spolu komunikujeme iba o rodine, o problémoch a financiách, ktoré chýbajú skoro každej z nás. O chorobe, ktorú má každá z nás, však hovoríme čo najmenej.

kto sa stará o domácnosť, keď ste v nemocnici?

Druh alebo moja staršia sestra. Pod-statné je, aby deti mali navarené a aby boli čisté.

Liečba si vyžaduje aj určité nákla-dy, ako lieky, cestovné, strava… Ako to zvládate? kto vám pomáha? Aký máte príjem?

Spolu s druhom poberáme dávku v hmotnej núdzi vo výške 230 eur. To však

pre 4 ľudí nepostačuje. Neviem, kde skôr tie peniaze dať. Či na deti, jedlo, lieky, atď. Rodina na tom tiež nie je lepšie. Sme nú-tení si požičiavať od miestneho úžerníka.

vezme si od vás aj úrok?Áno, vezme. Jemu je to jedno. Sme pre

nich cudzí ľudia.obrátili ste sa na niekoho so žiados-

ťou o finančnú výpomoc?Môj partner bol za starostom obce po-

žiadať ho o pomoc. Jeho sekretárka nás nevpustila do vnútra. Obec s tým vraj nemá nič. Nášho starostu Rómovia ne-zaujímajú. Obrátili sme sa na Dobrého anjela a čakáme na odpoveď. Neviem, či nám dobrí ľudia pomôžu. Verme, že áno.

Bez pomoci anjela to ťažko zvládneme. Som už po tretej chemoterapii a neviem odkiaľ vezmem na lieky a špeciálnu stra-vu. Okrem toho musím kupovať vodu na pitie, lebo voda z prameňa nie je v poriad-ku. Dostala som z nej nedávno infekciu a lekárka mi povedal, že ak ju dostanem ešte raz, môžem aj zomrieť. Musím sa chrániť.

koľko litrov vody kupujete na me-siac?

Potrebujem okolo 8 až 9 balení kupova-nej vody. Musím, ak chcem, aby liečba bola úspešná. Lenže… Niekedy mám výčitky svedomia.

Prečo?Kvôli peniazom, že odoberám deťom

od úst.A čo mama? Pomáha vám nejako?Teraz momentálne odišla do Anglicka

s tým, že zarobí peniaze a bude mi ich po-sielať. Chce mi pomôcť. Keď volala, plakala do telefónu, že sa vráti až po roku. Plakala som s ňou, ale povedala som jej, že ja ju potrebujem tu, pri mne. Načo odišla? Ona je tá najdôležitejšia osoba, ktorú teraz po-trebujem mať pri sebe.

Ako vidíte svoju budúcnosť?Verte, alebo neverte, ja sa nevzdám!

Verím, že Boh ma tam hore ešte nechce! Mám deti, tie nemôžem nechať samé.

RAKOViNA JE StRAŠNÉ SLOVO, zASAhuJE DO žiVOtA ľuDí BEz ROzDiELu RASy, FARBy

PLETI A VýŠKY KONTA. PRICHÁDZA NEČAKANE A ČLOVEKU ZOSTANE IBA SA NEVZDAť,

BOJOVAť A VERiť, žE NAD tOutO záKERNOu chOROBOu VyhRá. hLAVNE AK Má MALÉ

DETI. BOJUJE SA ĽAHŠIE, AK MÁ ČLOVEK PENIAZE? ÁNO, S NIMI TO IDE ĽAHŠIE, ALE

POKIAĽ CHýBA VIERA V UZDRAVENIE, JE TO URČITE ťAŽŠIE. VERME, ŽE MÁRIA BUDE

ZDRAVÁ A PODARí SA JEJ VYHRAť NAD CHOROBOU. DRŽíME PALCE!

Monika sinuová

NAŠE ŽENY


Iveta Demeterová pracuje v Českom rozhlase. Rómske vysielanie pod názvom O Roma vakeren (Rómovia hovoria) tu funguje od roku 1992, ona sama tam pracuje štyri roky ako vedúca redaktorka. Vysiela každú sobotu od ôsmej hodiny večer do deviatej hodiny večer.

koľko redaktorov máte v redakcii?Na hlavný pracovný pomer som iba

ja a potom mám produkčnú Ivetu Dur-doňovú. Je tiež Rómka a robí produkciu pre národnostné vysielanie. Okrem toho so mnou pracujú externí spolupracovníci medzi ktorými sú Rómovia aj Nerómovia.

ste redakcia rómskeho vysielania, používate rómsky jazyk?

Začiatok a záver sú v rómskom jazyku. Muzika je samozrejme rómska, ale vysie-lanie je v českom jazyku, pretože relácia je určená pre majoritného poslucháča.

Ako ste sa dostali k tejto práci?V roku 1992 občianske združenie Dže-

no, ktoré viedol Ivan Veselý, organizovalo kurz pre rómskych novinárov. Tak som si povedala, že to vyskúšam. Kurz trval rok a po skončení som dostala osvedčenie o ab-solvovaní. Združenie Dženo pracovalo na tom, aby Rómov, ktorí prešli novinárskym kurzom, bolo niekde vidieť a hlavne počuť. Z tohto kurzu vzišiel aj Richard Samko, ktorý dodnes pracuje v českej televízii. Ivan Veselý pracoval na vytvorení prvého internetového rádia, ktoré sa volalo rádio Rota a odtiaľ som dostala ponuku, či ne-chcem šéfovať práve v rádiu Rota. Písal sa rok 2002. Zo dňa na deň som nastúpila k Ivanovi do redakcie.

bolo to ťažké, zo dňa na deň pracovať v rádiu?

No určite! Boli tam nové technológie, mala som aj malé dieťa, ale povedala som si, že to musím to zvládnuť. V roku 2010 Český rozhlas hľadal niekoho, kto by vie-dol rómsku redakciu. Pripravila som pre nich nejaké veci a na to som dostala po-nuku, aby som tam zostala. Strašne ma to prekvapilo, tak som povedala áno. Do-hodli sme sa, že budem externe pracovať a prinášať príspevky. Po čase mi volala, či si nechcem vyskúšať večerné moderova-nie. Mala som obrovskú trému! Ale vyšlo to. Veľmi si vážim, že som dostala možnosť pracovať v Českom rozhlase.

kto iný má o nás Rómoch točiť, písať, ak nie my?

majú mladí Rómovia o tento druh verejnej služby záujem?

Stále hľadám externých spolupracovní-kov, lebo chcem, aby v redakcii pracovali rómski novinári a redaktori. Momentálne je to tak pol na pol. Nás Rómov je tam málo, ale nemôžem povedať, že niekto je menej kvalitný. Rómovia, ktorí so mnou robia, to sú ľudia, ktorí na sebe pracujú. Keď im dám mikrofón, tak viem, že mi neurobia hanbu. Najmladší spolupracovník je To-máš Bystrý, ktorý študoval žurnalistiku. Má titul bakalára na Karlovej univerzite a ešte pokračuje v štúdiu ďalej na Metro-politnej univerzite, kde si dokončuje titul magistra. Je to chlapec, ktorý sa narodil s mikrofónom v ruke. A mladých ľudí po-trebujeme v každom prípade.

Aká je iveta Demeterová v súkromí?Som úplne obyčajná, normálna a šťast-

ná.Ako vidíte budúcnosť rómskych mé-

dií v Českej republike?To záleží iba na nás, ale keď sa vrátim

do histórie, keď ešte fungovalo internetové rádio Rota, tak nám mnoho ľudí hádzalo polená pod nohy.

Prečo je to tak podľa vás?Neviem. Vravím si veľakrát, prečo to

niekomu prekáža? Napríklad, stretla som

aj s takým názorom, že koho vlastne našou reláciou O Roma vakeren oslovujeme. Veď vraj: Róm si môže kúpiť normálne majo-ritné noviny, počúvať rozhlas majority a nemusí počúvať váš magazín. Ale tu ide o to, kto bude vysielať o Rómoch, a kto pri-nesie reportáže o nich. Ide o to, že ľudia vás poznajú, lebo im dávate informácie po kvapkách. Keď vysielame, poslucháči sa už tešia a čakajú, čo nového im prine-sieme. To, čo natočíme my, Rómovia, to majoritné médium nenatočí. A kto iný má o nás Rómoch točiť, písať, ak nie my? Či už pozitívne alebo negatívne. Ale ja si stále vravím, že my sme tí, ktorí majú prinášať pozitívny obraz, ktorý sa dostane k ľuďom.

máte aj spätnú väzbu na vaše vysie-lanie?

Spätná väzba je pre mňa osobne dôleži-tá. Sama dobre viete, že Rómovia na písa-nie veľmi nie sú. Ak, tak skôr mi telefonujú.

vyskúšali ste si aj prácu nezávislého internetového rádia. Teraz pracujete pre verejnoprávny rozhlas. vnímate ten roz-diel?

Necítim neslobodu. Ja sa v rozhlase cítim dobre, pretože to, čo natočíme ale-bo čo dáme do éteru, tak to mi ešte editor nevrátil a určite aj moji kolegovia sa tam cítia dobre. Monika sinuová


AMARE DŽUVĽA


O osade Podskalka pri Humennom sa už popísalo veľa. Dobre správy, ale aj negatív-ne, ako to už v súvislosti s Rómami býva. Len aby to bolo „zaujímavé“ a hlavne pre-dajné. Ale nechcem tu písať o tom kto, čo, kedy a kde napísal. Očakávané, (hlavne pre mňa očakávané, pretože som sa na nich podieľal) prvé vydanie Rómskych listov v osade Podskalka prinieslo niečo nové a nezvyčajné. Ešte nikdy sa tam do-teraz nerozdávali rómske noviny. Rómske noviny, v ktorých sa píšu samé pozitívne a zaujímavé články o Rómoch z celého Slovenska.

Pri rozdávaní prvého čísla Rómskych listov som sa stretol s mnohými pozitívny-mi ohlasmi. Kým som obišiel celú osadu, musel som odpovedať na mnohé zvedavé otázky. Pripadal som si tak trochu ako poštár. Po prvýkrát som videl našich Ró-

mov z osady ako ich niečo zaujalo. V sku-pinkách nad novinami – listujú a čítajú. Mladí, starí, deti, chlapi, ženy sediace na lavičkách. Koho som stretol, každý chcel zrazu čítať. Záujem bol ozaj veľký. Už z diaľky na mňa kričali: aj ja si to chcem precitať!

Keď mi už zostalo v rukách len pár vý-tlačkov, pri bytovkách som stretol dvoch postarších pánov – Nerómov. Jeden sa ma hneď pýtal, čo to mám. Odpovedal som: „noviny! Ale tieto noviny sú len pre na-šich Rómov, píše sa tam aj po rómsky. Vy tomu nebudete rozumieť!“ Samozrejme, nemyslel som to vážne, no postarší pán sa zarazil. Videl som, ako sa začervenal. Po-cítil to, čo mi pociťujeme celý život. Keďže som slušne vychovaný a nie som rasista, pristúpil som k nemu bližšie a podal som mu noviny. S hrdosťou som mu povedal:

„ujo, nech sa páči, to je prvé vydanie tých-to novín, čítajte! V týchto novinách sa píše pravda o nás, o našej rómskej kultúre, po-litike o ľuďoch, ktorí to niekam dotiahli. A píše sa aj o Podskalke,“ dodal som.

Čo Rómov zaujalo najviac, bola titulná strana. Každý sa ma pýtal, kto je ta sta-rá žena na fotke? Titulná fotka bola ozaj výstižná. Ukazovala pravú tvar rómskej ženy.

Naši Rómovia sú hrdí, že aj Rómovia majú svoje vlastné noviny. Noviny, v kto-rých sa píše aj v rómskom jazyku, a to je to, čo Rómovia chcú. Konečne je tu niečo v ich rodnej reči. Niečo čo robia Rómovia pre Rómov. Niečo, čo sa dostane priamo do osady. Keď som rozdával druhé číslo, už nebolo toľko otázok. Bolo to jasné – Rómovia v osade Podskalka chcú čítať Rómske listy. Peter Kudráč, Podskalka

Z va Šic h l iS T Ov

Na Podskalke chcú čítať Rómske listy!

do obecných a mestských zastupiteľstiev

a tiež voľby starostov a primátorov

sa konajú 15. novembra 2014.

Aj vy môžete rozhodnúť o tom,

kto bude ďalšie 4 roky

rozhodovať o Vašom živote.

Chcete zmenu k lepšiemu?

Tak nezabudnite ísť

k volebným urnám

a odovzdať svoj hlas.

Aj ten Váš hlas môže rozhodnúť.

V O Ľ B YO voľbi pro gavutne the foroskere

zastupiteľstvi, the o voľbi pro šerutne,

ko gava the primatora ko forova, ena ko

15. novemberis 2014.

The tumen šaj kiden avri olen,

ko 4 berša kerela oda, sar diťhola avri

tumaro dživipen. Kamen o averipen

ko feder? Akor nabisteren te džal

pro voľbi te del peskero hangos.

The tumaro hangos,

šaj el ajso, so šaj sa visarel ko feder.

Volím, som občan!Voľbinav, the me ade dživav!


Ivan Veselý vstúpil do povedomia verejnosti už v čase Novembra 1989. Hovorí, že na tribúny ho v Novembri priniesla túžba povedať všetkým, že aj Rómovia sú tu. Rodák zo Smižian žil dlhé roky v Prahe a pôsobil viac na medzinárodnej úrovni.

ivan, ty si po skončení školy išiel za profesionálneho vojaka. Čo bolo dôvo-dom takéhoto rozhodnutia?

Chcel som byť ako dedo, ktorý bol voja-kom. A samozrejme otec.

Takže vy ste rodina, kde byť vojakom sa dedí z generácie na generáciu?

Áno, je to pre nás rodinné remeslo. As-poň bolo, kým som to neporušil… Podľa záznamov z kroniky boli moji predkovia vojakmi z povolania už v 19. storočí.

Ty si ale z armády odišiel pred revo-lúciou…

Áno, inak som si predstavoval ľudské práva ako to bolo vtedy žiaduce.

Ako vnímaš postavenie Rómov na slovensku po roku 1989?

Veľa vecí sa zmenilo. Čo považujem za rozhodujúce je akceptovanie Rómov ako národnostnej menšiny. Z toho vy-plýva podpora pre rôzne inštitúcie, ktoré zachovávajú rómske tradície a kultúru. A Rómovia na Slovensku sú najviac vi-diteľní cez svoje kultúrne inštitúcie. Ale čo sa týka participácie na každodennom živote, tak tam má Slovenská republika veľké medzery.

Ty si bol aktívny v podstate od prvých dní Novembra 1989. Prečo si tak razant-ne vstúpil do politiky?

Ja som na začiatku nechcel byť aktívny. Len som chcel povedať svoje – teda že aj my, Rómovia, sme tu. Ale všetko sa vyvi-nulo inak. Asi za to môže Emil Ščuka a to naše prvé nešťastné stretnutie… Napísal som článok, v ktorom som kritizoval róm-sky festival v Brne. ROI-ka bola v tom čase parlamentná strana, tak si ma zavolali, že čo to akože má znamenať, táto moja kriti-ka. Ale ja som nemal čo veľmi vysvetľovať, to bol môj názor a došlo medzi nami ku konfliktu. Už v tej dobe však bola v ROI-ke skupina ľudí, ktorí stáli v opozícii voči ofi-ciálnemu vedeniu, a tí si ma stiahli k sebe.

v ktorom krídle vtedajšej Roi-ky si sa vtedy angažoval? Pravom či ľavom?

No, stiahla si ma ľavica. Ja sa považu-jem od začiatku za ľavicového liberála.

Aká bola tvoja cesta rómskou politi-kou?

Po revolúcii som pôsobil v opozícii v ROI-ke, teda v opozícii voči vedeniu strany. Spoznával som ľudí a ich pred-stavy o politike. Keďže som chcel, aby sa Rómovia prestali politicky trieštiť, k čomu dochádzalo v princípe hneď po založení ROI-ky, tak som založil Rómsky demo-kratický kongres. To mala byť platforma, na ktorej by mohli Rómovia spoločne vy-jednávať svoje pozície. Tam som mal na starosti fungujúce rómske organizácie.

Ale ani Roi, hoci bola po Novembri v FZ aj v národných parlamentoch re-latívne silná, sa po roku 1992 v politike nepresadila…

Nepresadila sa, pretože nemali peniaze na svoje aktivity, na pôsobenie medzi ľuď-mi. V tej dobe vlastne ROI-ka nevyužila potenciu vládnej politickej strany.

Nechýbalo im to základné – kontakt s komunitou? Profilovali sa ako etnická strana a očakávali, že Rómovia budú vo-liť etnicky. Ale nestalo sa…

Problém bol aj v tom, že už od roku 1992 sa profilovali ako pravicová etnická strana. Program síce mali a bol jasný, ale v rámci komunikácie s komunitou nedoká-zali ten program dostať medzi ľudí.

spoliehali sa na to, že mali v tom čase formálne 60-tisícovú členskú základňu?

Tá členská základňa nebola formálna, tí ľudia platili členské príspevky, takže reálne existovali a chceli niečo robiť. Na zlyhaní ROI-ky sa podpísali rôzne tlaky. Nielen tlaky zvnútra, ale aj tlaky zvonka.

Aké tlaky zvonka?Vždy sa nájdu ľudia, ktorí chcú zarobiť

na svojich vlastných…Takže tie tlaky boli zo strany majori-

ty, ktorá chcela oslabiť Roi?Áno, boli takí, čo sa nechali kúpiť, a za-

kladali stále nové strany.A na čom stroskotala tvoja platfor-

ma?Na nečinnosti. Niektoré organizácie,

keď sa dostali k peniazom, potom para-doxne prestali robiť. A prispel k tomu aj rozpad Československa. Navyše, po mojom odchode, si niektorí rómski po-

litici platformu kongresu „sprivatizovali“.Aký podiel na neúspechu Roi v roku

1992 malo odčlenenie slovenskej časti?To bol „prúser“. Jednoducho sa prepo-

čítali. To fiasko som predpokladal a svoj názor som im aj povedal. Najväčšia zá-kladňa ROI-ky bola vždy na východe… Keby tí ľudia robili to, čo mali robiť, vyze-ralo by to inak.

A čo mali robiť?Klasickú, každodennú politickú prácu.

Medzi ľudí nestačí ísť len pred voľbami. V Česku sa však tá každodenná práca ro-bila. V tom čase začali problémy napríklad s bytmi, a ROI-ka v Česku stála za ľuďmi. A ľudia vedeli, kam sa majú obrátiť, ak mali problém.

slovenská rómska politická scéna teda podľa teba nebola dostatočne akč-ná? je toto dôvod, prečo sa postupne posilňoval tretí sektor?

Presne tak. Musím povedať, že my z Prahy sme mali lepšie kontakty na Slo-vensku ako slovenskí rómski politici.

Na slovensku už v tom čase vznikol fenomén predávania rómskych hlasov… bolo niečo podobné aj v Česku?

Nie, tam sa to rozmohlo až neskoršie.vtedajšie médiá tvrdili, že kompuš

predal mečiarovi rómske hlasy…S tým by som nesúhlasil. Kompuš ne-

predal rómske hlasy. Viem, že všetci boli proti Mečiarovi, ale ja sa domnievam, že Mečiar, ako jediný slovenský politik v tom čase, mal seriózny záujem na riešení róm-skej problematiky. Chcel mať v rómskej komunite svojich ľudí a tým posilniť par-ticipáciu Rómov v spoločnosti.

Takže ty ho vnímaš pozitívne?Áno, snažil sa pomôcť rómskym lídrom

posilniť si svoje postavenie a tým posilniť aj celú komunitu. Ja s nim vo veľa veciach nesúhlasím, ale ten úmysel bol taký.

v čom je teda problém rómskych po-litikov?

Základný problém je v tom, že všetci tú-žia byť v politike. Ale keď sa tam dostanú, nevedia, čo ďalej. V politike nestačí byť, politiku treba robiť. A to je už iný level. Kristína Magdolenová

V politike nestačí byť, politiku treba robiťhOvOR íme S : i va nOm v e Se lý m

CELý ROZHOVOR NÁJDETE NA:

www.MECEM.SK.

rómske listy 3/2014

Documents

the te keren lahi auti

ktorho rezort spadala